Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach. (Lk 18,10)
Keď chodím na „Troch kráľov“ požehnávať domy, vidím, že z väčšiny detských izieb sa vytratilo to, čo v nich kedysi nemohlo chýbať: onen povestný obrázok dvoch detí chytajúcich motýle na pokraji priepasti či prechádzajúcich ponad potok úzkou lávkou a za nimi tajomná, svetlá postava anjela strážcu. Väčšinou ako pamiatka na sviatosť krstu.
Vymizli, aby sme chránili deti od infantilných predstáv? Počul som aj taký dôvod. Žiada sa naň dodať, že nie je nič infantilnejšie ako myslieť si, že my s naším dospelým rozumom už chápeme tieto veci správne.
Dokazujú to práve debaty dospelých, keď príde na reč na určité záblesky, v ktorých nás akoby tajomná ruka zachránila pred istým nešťastím. Že sme sa „pre čosi“ obzreli a zbadali auto v protismere, že sme niečo na poslednú chvíľu zachytili, zatvorili… Stačí, že jeden začne, a spomienky nemajú konca. Veľmi reálne, žiadna detinská naivita.
Nič nevystihuje lepšie ten tichý našepkávajúci hlas ako éterická postava anjelskej bytosti. Len hlupák vidí v krídlach nevhodnú zmes človeka a vtáka a každému rozumnému je jasné, že predstavujú vznešenosť, ľahkosť, že „láska má páry krídel“… Najmä deťom, ktoré intuitívne uchopujú podstatu vecí, sú tieto témy úplne jasné.
Podobne ako v katechizme pre dospelých: „Ľudský život je od detstva až po smrť obklopený ich ochranou a orodovaním anjelov. Nik nebude popierať, že každý veriaci má pri sebe anjela akoby ochrancu a pastiera, ktorý ho vedie životom. Kresťanský život má už na tomto svete vo viere účasť na blaženom spoločenstve anjelov a ľudí zjednotených v Bohu.“ (KKC, 336)
Preto by sme nemali opomenúť najbližšiu príležitosť nejakého sviatku a deťom či vnúčatám obohatiť detskú izbu týmto významným výjavom. Keď pozeráme, ako sú preanjelikované mnohé obchody so suvenírmi, potvrdzuje sa, že tam, kde sa vytratí viera, hlási sa o slovo povera. Hoci soška či obrázok anjela bez hlbšej viery je asi tou najnevinnejšou poverou.
Vzťah nás dospelých môže obohatiť pohľad na anjelov strážnych očami Romana Guardiniho. Vychádza z nášho evanjeliového citátu, podľa ktorého „ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach“, a rozvíja asi takúto úvahu: Každý z nás je stvorený na Boží obraz a podobu. Inými slovami, „originál mňa“ pozná len Boh, on vie, koho si „predstavoval“, keď ma stvoril ako jedinečnú osobu, keď – biblicky povedané – vyslovil moje meno.
V tejto Božej predstave je moja pravá identita, to som ozaj ja. Čím viac sa k nej priblížim, tým budem šťastnejší a spokojnejší v živote i vo večnosti. Toto stvárňovanie sa v bežnej zbožnosti označovalo ako „hľadať a plniť Božiu vôľu“.
A anjel strážca je podľa vyjadrenia Guardiniho ten anjel, ktorý pozeral na Božiu tvár, keď Boh stvoril mňa, on vidí na nej môj originál. A preto mi môže na ceste životom „našepkávať“, čo mám a čo nemám robiť, aby som sa k tomuto originálu blížil, aby som sa rozhodoval správne. Teda oveľa viac, než iba pri motýľoch nad priepasťou či lávke nad riečkou.
