Mnohí si z detských čias pamätáme istú schému našich ľudových rozprávok. Keď sa v nich stalo, že hlavný hrdina bol rozsekaný, bolo potrebné pokropiť ho najprv mŕtvou vodou. Rany sa mu síce zacelili, ale problém nezmizol. Ešte stále bol mŕtvy. Musela prísť na rad živá voda, ktorá hrdinovi vrátila život.
V istom zmysle to nájdeme v evanjeliových príbehoch. Na jednom mieste sa nachádzajú dva napínavé príbehy, ktoré sú do seba takpovediac zakliesnené. Ide o ženu trpiacu krvotokom, ktorá sa dotkla Ježišových šiat a ozdravela. Tento príbeh obopína ešte vážnejší stav Jaira a jeho dvanásťročnej dcéry, ktorá zomierala.
Oba príbehy majú spoločného čitateľa i menovateľa: smrť a vzkriesenie, chorobu a uzdravenie. Veď čo iné je choroba ako predzvesť smrti, a čo uzdravenie ako začiatok nového života.
Riešenie tohto problému však obe strany – Boh a človek – vidia „trochu“ ináč. Človeka tu niekedy zvádza akási mágia. Žena trpiaca krvotokom si zmyslí, že sa jej stačí dotknúť obruby Ježišovho rúcha a bude zdravá. Evanjelista Marek necháva otca zomierajúceho dievčaťa, aby vyslovil prosbu: „Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ (5,23) Človek chce fyzický dotyk.
A čo požaduje Boh? Vieru. Žene nehovorí, že ju uzdravil plášť, ale: „Tvoja viera ťa uzdravila.“ (Lk 8,44) A otcovi dievčaťa hovorí: „Neboj sa, len ver a bude zachránená!“(Lk 8,50)
Všetci poznáme príbeh Abraháma, praotca veriacich. Boh mu napokon dal vytúženého syna, ktorého veľmi miloval. Lenže to bola len mŕtva voda. Živou vodou bola Abrahámova viera, vďaka ktorej bol pripravený milovaného syna Bohu obetovať.
Svätý Pavol bol veľký vzdelanec, farizej, ovládal jazyky, ale bola to len mŕtva voda. Lévi, evanjelista Matúš, bol bohatý, mal peniaze, ale živou vodou sa preňho stala až viera v Ježiša Krista. Rodina, vzdelanie, majetok nie sú zlé veci, ale musia byť oživené živou vodou – vierou v Ježiša Krista.
Boh nechce, aby sa naša viera opierala o miesta, časy, osoby, ale iba oňho. Preto Pán Ježiš na jednom mieste hovorí: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ (Jn 11,25)
Prejavy zbožnosti nie sú zlé: pobozkať ikonu, ísť na púť, uctiť si relikvie, zapáliť sviečku nie sú zlé veci. Ale nie je to všetko. Musí sa pridať ešte živá voda: viera v Ježiša Krista. Bez nej sú všetko len prejavy mŕtvej zbožnosti, ktorá však nedáva život.
Otvorme sa pre pôsobenie živého Ježiša Krista. Jeho slovo: „Neboj sa, len ver,“ patrí každému z nás rovnako ako odmena: „Tvoja viera ťa uzdravila.“
