Evanjelista Marek opisuje jednu z najabsurdnejších situácií Ježišovho života. Ježišovi príbuzní sa o neho boja, ťukajú si na čelo a hovoria o ňom, že je blázon, že sa pomiatol. Doslova tam stojí: „Ježiš vošiel so svojimi učeníkmi do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: ,Pomiatol sa.‘“
Len pár veršov pred touto správou evanjelista Marek zaznamenáva absolútne racionálne rozhodnutie Pána Ježiša, ktorý koná rázne a ustanovuje dvanástich apoštolov – svojich najbližších spolupracovníkov.
Potom nasledujú spomínané verše o „bláznovstve“ a po nich azda najznepokojivejšie posolstvo tejto kapitoly.
Udalosti opisujú zákonníkov, ktorí sa za Ježišom vybrali z Jeruzalema, aby si ho oťukali, „okukali“, aby usúdili, posúdili a zhodnotili, čo je tento človek zač.
Keď bol pre svojich blízkych blázon, čím bol pre zákonníkov?
Zákonníci to poňali mysticky. Keď všetko starostlivo rozanalyzovali, zhodli sa na tom, že Ježiš je posadnutý zlým duchom – a bolo vybavené. Čo to znamenalo? Že ho nemuseli brať vážne. Do Jeruzalema sa mohli vrátiť a povedať všetkým, že ten potulný učiteľ je posadnutý zlým duchom, že ho dokonca aj jeho rodina izoluje od sveta, aby nerobil hanbu, ale že samozrejme hlúpy plebs nasleduje blázna, ktorý im múti hlavy odpúšťaním a láskou k nepriateľom. Vec by bola uzavretá.
Ježiš na ich slová reaguje vyhlásením, že ľuďom sa odpustia všetky hriechy, okrem hriechu rúhania sa Duchu Svätému. Takému človeku sa neodpúšťa nikdy. Rúhanie sa Duchu Svätému je tzv. večný hriech. Keď teda hovorili, že Ježiš je „posadnutý nečistým duchom“, dopúšťali sa presne tohto hriechu.
Tí, čo ho považovali za pomäteného, sa iba mýlili. Tí, ktorí tvrdili, že je posadnutý, boli zlomyseľní a rúhali sa.
Nakoniec s tým bláznovstvom je to také – povedzme – občas aj úsmevné. Napríklad v Skutkoch apoštolov čítame, že miestodržiteľ Festus kričí na Pavla: „Šalieš! Príliš veľká učenosť ťa privádza do šialenstva.“
V oboch prípadoch ide o rovnakú reakciu sveta na Božie pôsobenie – to, čo presahuje ľudskú logiku, je označené za bláznovstvo.
Tak občas, keď niekto priveľmi mudruje a rád sa počúva, zastavíme ho slovami: „Priateľu, počkaj, teraz platí na teba ten biblický výrok…“
„Aký?“ nadchne sa rečník.
„No ten, čo vyriekol Festus: ,Šalieš! Príliš veľká učenosť ťa privádza do šialenstva.‘“
Po tomto citáte zvyčajne nastane všeobecné uvoľnenie a rečník nekonečných prehovorov býva „požehnaný“ ostrou pointou, ktorou svoj prejav naraz ukončí.
Pravá viera nemusí pôsobiť rozumne. Môže sa zdať bláznivá. Práve takýchto „bláznov pre Krista“ si Boh vyberá, aby cez nich konal.
