Obdobie detstva a adolescencie je na rozdiel od dospelosti veľmi citlivým. Otec má pozdvihovať. Zaujímať sa. Ale najmä „navnímať“ vnútorný svet svojho syna a dcéry. Je to zložitejšie, ak sám tieto veci nedostal a neobsiahol ich. Ak nerozumie sám sebe alebo v niektorých oblastiach citovo nedozrel, bude posun smerom k jeho najbližším namáhavý a zložitý. Najzákernejší dopad na syna alebo dcéru má práve hlbinné „neprijatie“ alebo prijatie s podmienkami v zmysle „čakal som niekoho iného“.
Ešte zložitejší vplyv majú situácie, keď toto negatívne posolstvo slovne nikdy nezaznie a druhá strana to len postupne začne cítiť a hľadať, kde urobila chybu. Nejde tu teraz o negatívne vypočítavanie dôsledkov, avšak k takémuto „typu“ komunikácie utŕženému v detstve a adolescencii by naozaj nemalo dochádzať. Vplýva totiž na sebaprijatie, sebahodnotu dieťaťa a mladého človeka a jeho neskoršie sebadarovanie. Práca rodiča na tejto väzbe uzdravuje tento svet. Až prijaté, akceptované dieťa si verí; pochopí, že ak je pre niekoho darom, pôjde raz podobnou cestou.
Bezpodmienečné prijatie, akceptácia, pochvaly a povzbudenia stoja na začiatku životnej cesty každého človeka a takpovediac kódujú jeho budúce správanie. Aj keď sa to vždy nedalo vložiť do riadkov alebo slov, každý z nás si určite dobre pamätá na pocit bezpečia, radosti, prijatia a akceptácie. Ján Bosco hovorí: „Nestačí ich milovať. Oni musia cítiť, že sú milovaní.“
Ďalšími falošnými posolstvami sú aj niektoré výroky našich rodičov z detstva a dospievania, ktorým sme uverili, hoci neboli pravdivé a objektívne.
Röhr, ktorý sa venoval ľuďom s nedostatočným pocitom vlastnej hodnoty, zistil, že sa podvedome riadia určitými vnútornými programami – nazval ich tajné –, ktoré sa u nich neustále objavujú a smerujú ich presne tam, kde ich to robí nešťastnými. Tým prekážajú sami sebe, aby žili šťastnejší a spokojnejší život.
Koreňom týchto programov sú tri ústredné otázky, ktoré sú smerodajné pre vývoj sebaúcty: Som vítaný? Som dostatočný? Zakúsil som dostatok pozornosti a lásky? Každý z nás túži nájsť na tieto otázky pozitívnu odpoveď. Inak povedané, ten, kto vie odpovedať kladne, má s veľkou pravdepodobnosťou stabilný základ pre rozvoj svojej sebaúcty. To, ako sa správajú rodičia k svojim deťom v prvých rokoch ich života, má veľký a určujúci vplyv na to, kam bude dieťa smerovať a ako bude žiť svoj život v dospelosti: či ako víťaz, skoro víťaz, alebo porazený.
Nízka sebaúcta môže mať za následok rôzne patológie, väčšiu pravdepodobnosť, že takéto deti a mladí sa zapoja do kyberšikany v role agresora, či problémové správanie a závislosti. (Connorova štúdia, že adolescenti, ktorí nekonzumovali alkohol, mali vyššie sebahodnotenie ako tí, ktorí alkohol konzumovali.)
Zákon „otcovského umenia“, ako to vidíme u svätého Jozefa, spočíva v odovzdaní a sprostredkovaní vecí, postojov, potvrdení a uistení aj v prípade, že otcovi sú neznáme, cudzie a sám ich nikdy nedostal alebo nezažil. Nech je aj v týchto dimenziách naším patrónom a orodovníkom!
