Keď Ježiš umyl učeníkom nohy, povedal im: Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte. Nehovorím o vás všetkých. Ja viem, koho som si vyvolil, ale má sa splniť Písmo: „Ten, ktorý je môj chlieb, zdvihol proti mne pätu.“ Hovorím vám to už teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane, že Ja Som. Veru, veru, hovorím vám: „Kto prijíma toho, koho ja pošlem, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal.“ (Jn 13,16-20)
O nasledovaní v službe hovoril Ježiš učeníkom po praktickej lekcii slúžiacej lásky: keď Ježiš umyl učeníkom nohy. Najskôr príklad, potom výklad. Jeho gesto nebolo len ostentatívnou reakciou na hádku učeníkov o popredné miesta. Príklad prepásanej zástery a umývania nôh má mať trvalú platnosť a byť rozlišovacou črtou opravdivého nasledovania.
Chcieť objaviť „efektívnejšiu“ cestu za Kristom obyčajne znamená ísť mimo. Služba je službou len vtedy, keď sa prejavuje skutkami, a nie iba „teóriou sociálnej práce“. Konať ako Ježiš znamená mať účasť na jeho poslaní. I cez malý skutok na veľkom poslaní. Aj toto je závažný dôsledok tajomstva vtelenia: tým, že sa Boh stal ľudsky „malý“ a miloval ľudí ľudským srdcom, možno aj samému Bohu prejaviť vzťah cez malý ľudský skutok lásky. Možno Boha milovať „ľudským spôsobom“, cez drobnú praktickú službu vstúpiť až do vnútorného života lásky Najsvätejšej Trojice.
Radi by sme sa videli veľkí vo veľkých skutkoch. Boh nás však čaká práve v tých malých, ktoré má človek sklon prehliadať a podceňovať. Preto sa Ježiš v takej vážnej a veľkej chvíli, akou bola Posledná večera, pýta: „Chápete, čo som vám urobil?“ Účasťou na Ježišovom poslaní máme účasť na jeho živote v Otcovi. Stojí za to žiť to a nemôže byť nič krajšie a väčšie.
Keď hovoríme o učeníctve, treba pamätať, že nie správne názory sú podstatné, ale správny život; nie veľa vedomostí, ale veľa dobrých skutkov. Poznanie cesty je tiež dôležité, ale ešte dôležitejšie je na ňu vykročiť. Až vtedy možno zakúšať aj blaženosť z nej. Inak sa ponárame do schizofrénie, v ktorej sa stávajú sterilnými viera i život.
Ježiš zdôrazňuje, že drobnými prejavmi slúžiacej lásky máme účasť na tom istom poslaní, prameniacom v Otcovom srdci a v jeho túžbe spasiť všetkých ľudí. Prijať posla znamená prijať aj Posielajúceho. S poslaním treba prijať aj štýl jeho uskutočňovania. Toto znamená byť učeníkom. A jeho podstatou je pokorná služba, znášanie nepochopenia a odmietnutia.
Situáciu vo večeradle môžeme vnímať aj v širších súvislostiach. Pán vysvetľuje, ale evidentne mu nejde o rozšírenie poznatkov u svojich učeníkov. Poznané sa má prejaviť v konaní, až vtedy človek zakúša sviežosť a radosť z nového života. Či už ide o konkrétne skutky lásky, o prijímanie nepochopenia a prenasledovania pre jeho meno, alebo o čokoľvek iné z toho, čo nám hovoril a k čomu nás pozýval.
Aj v epoche Cirkvi Boh presahuje a preniká do bežných ľudských dejín a pôsobí v nich väčšinou bežným ľudským spôsobom. Je otázkou viery, či ho dokážeme vnímať a vedome sa do tohto diania zapájať.
