Evanjelium Piatej veľkonočnej nedele sa začína slovom, ktoré padá do nášho srdca ako útecha: „Nech sa vám srdce nevzrušuje!“
Ježiš tieto slová nehovorí do pokojného a bezproblémového sveta. Hovorí ich večer pred svojím utrpením. Blíži sa noc. Učeníci cítia neistotu, strach, blížiacu sa stratu. A práve v tej chvíli zaznieva: Nedajte sa znepokojiť. Verte v Boha a verte vo mňa.
Nie je to lacné utešenie. Je to pozvanie k dôvere uprostred reality.
Aj my poznáme tento nepokoj: otázky o budúcnosti, starosti každodenného života, ťarchu vlastnej minulosti. Často nás neťažia len samotné udalosti, ale to, čo v nás vyvolávajú: strach, neistotu, vnútorný nepokoj. Ježiš na to neponúka stále hotové vysvetlenia, ale ponúka seba samého.
Cieľ: domov u Boha
Potom obracia náš pohľad dopredu: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.“
Je to obraz plný tepla. Nie chladné „záhrobie“, ale domov. Miesto, kdam môžeme prísť a kde sme prijatí.
V týchto slovách je hlboká a potešujúca pravda: mnoho príbytkov. To znamená, že Boh je veľkorysý. Dosť veľký pre rozmanitosť života. Nie všetci ľudia sú rovnakí. Nie všetci kráčajú rovnakou cestou. Nie všetci veria rovnakým spôsobom.
A predsa platí: každý má u Boha svoje miesto. Naše rozdielne životné príbehy, naše pády, naše blúdenia – to všetko sa nestráca. To všetko sa premieňa.
K Bohu vedie toľko ciest, koľko je ľudí. To je veľká nádej: náš život nie je zjednotený do jednej formy, ale naplnený. Nie sme zameniteľní – Boh myslí na každého osobitne. U neho je náš domov. A je dosť veľký – aj pre mňa.
Tomášova otázka – naša otázka
Tomáš to vyjadrí priamo: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“
Je to úprimná otázka. Hlboko ľudská otázka.
Aj my ju poznáme: Ako nájdem svoju cestu? Čo je správne? Ako mám ísť ďalej, keď nevidím jasne?
A Ježiš neodpovedá teóriou, ale sebou samým: „Ja som cesta, pravda a život.“
To znamená: cesta nie je predovšetkým náuka – cesta je osoba. Nemusíme všetkému rozumieť. Nemusíme mať všetko pod kontrolou. Môžeme sa nechať viesť.
Cirkevný otec Augustín z Hippo hovorí: Kristus je ako človek našou cestou – a ako Boh naším cieľom.
Najhlbšie tajomstvo: kto vidí Ježiša, vidí Boha
Potom prichádza Filip – s túžbou, ktorú nosí každý človek: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“
Chce istotu. Chce vidieť. Chce poznať Boha.
A Ježiš odpovedá slovami, ktoré prinášajú pokoj: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“
V tejto vete je jadro evanjelia: Boh nie je vzdialený. Boh má tvár. A tou tvárou je Kristus, ktorý miluje človeka.
Nemusíme Boha hľadať v abstraktných myšlienkach ani v nedosiahnuteľných výšinách. On vyšiel v ústrety nám.
Ak chceme vedieť, aký je Boh, pozrime sa na Ježiša: na jeho trpezlivosť so slabými, na jeho milosrdenstvo voči hriešnikom, na jeho blízkosť k trpiacim, na jeho vernosť, ktorá neustupuje, na jeho lásku, ktorá ide až na kríž.
Taký je Boh. Nie tvrdý, ale milosrdný. Nie vzdialený, ale blízky. Nie odmietajúci, ale prijímajúci.
Cirkevný otec Ján Zlatoústy hovorí: „V Kristovi sa Boh k nám priblížil tak, že ho môžeme spoznať.“
To je hlboko potešujúce: Boha nemusíme najprv nájsť. On nás už našiel. Nemusíme ho hľadať ďaleko. Je bližšie, než si myslíme.
Práve v našich obavách, otázkach a slabostiach nie je vzdialený – ale prítomný.
Možno je to najdôležitejšie posolstvo tohto evanjelia:
Ak chceš vedieť, či ťa Boh miluje – pozri na Krista.
Ak chceš vedieť, či ti Boh rozumie – pozri na Krista.
Ak chceš vedieť, či je Boh blízko – pozri na Krista.
Viera, ktorá nesie
Čo z toho vyplýva?
Viera neznamená nemať otázky. Viera neznamená nemať strach.
Viera znamená držať sa Krista.
Dôverovať, že môj život má zmysel.
Dôverovať, že sa nestratím.
Dôverovať, že som vedený – aj keď nevidím celú cestu.
Táto dôvera rastie potichu: v modlitbe, v počúvaní Božieho slova, v malých skutkoch nezištnej služby.
Srdce otvorené smerom nahor
Svätý František Saleský raz použil krásny obraz: hniezdo vtáka rybárika je postavené na morských vlnách – no nepotopí sa, pretože je otvorené smerom nahor.
Také má byť aj naše srdce: otvorené k nebu. Potom môžu prichádzať vlny – nepohltia nás.
Vezmime si na cestu dnešným dňom aspoň jednu myšlienku:
Nemusím všetkému rozumieť. Nemusím vidieť celú cestu.
Stačí, že sa pozerám na Krista, ktorý miluje človeka.
On je cesta. On je pravda. On je život.
A v ňom nám Boh ukázal svoju milosrdnú a blízku tvár.
Preto aj dnes platí: „Nech sa vám srdce nevzrušuje!“
