Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,16-20)
Prv než Ježiš vystúpi k Otcovi, odovzdáva učeníkom a cez nich celej Cirkvi štafetu svojho vykupiteľského poslania. Nejde len o činnosť, v ktorej majú pokračovať, ale o jeho prítomnosť medzi nami, v ktorej bude pokračovať on sám.
Zoči-voči Božej transcendencii je primeranou ľudskou reakciou klaňanie. No pochopiteľné je aj pochybovanie. Medzi učeníkmi sa objavili obe reakcie. Pán nebol sklamaný. Poslanie, ktoré im práve išiel zveriť, sa zakladalo na Božej moci. Dôležité je, aby boli ochotní spolupracovať a stavať na nej. Radšej pochybovať, než si byť istý vlastnou silou a schopnosťami.
Je pravda, že bezprostredné vlny a hrozby budú vždy zastierať dôveru v Božiu moc, naháňať strach a topiť nás. Preto bude stále znova treba vo viere povznášať svoj zrak i srdce. Práve do toho chce Ježiš pred svojím odchodom povzbudiť učeníkov i nás.
Niektorými učeníkmi ešte aj v tejto silnej chvíli zmietali tie najzákladnejšie pochybnosti. Zdá sa, že ešte stále nechápali, čo sa to vlastne deje a čo ich čaká. A keby aj vedeli, zverené poslanie ich nepomerne prevyšovalo. Oni si to ani neuvedomovali. Ježiš to však vedel až príliš dobre. Preto kládol taký dôraz na moc zhora, moc, ktorú dostal od Otca a o ktorej sa sám mohol presvedčiť, ako dokáže pôsobiť aj — a práve — v limitoch ľudskej prirodzenosti.
Väčšinou si to uvedomíme, prosíme o pomoc a staviame na Božej sile až vtedy, keď sme úplne v úzkych, na konci síl, pod veľkým tlakom alebo v bolesti. Až to z nás vyžmýka dôveru i odovzdanosť. Keď to nie je nevyhnutné, uhneme pri prvej ťažkosti, a tak sa Božia moc ani nemá cez čo prejaviť. Niekedy práve toto uľahčovanie a odkladanie vytvorí krízové situácie, v ktorých sa ukáže, že to, čo nešlo v optimálnych podmienkach, sa v kritických zvládne, a dokonca hravo.
To však nie je optimálny stav. Tento vnútorný tlak si treba vytvárať zvnútra — láskou, ktorá živí horlivosť idúcu až na maximum, a vierou, ktorá vedie k odovzdanosti a otvorenosti pre Božie pôsobenie aj v bežných podmienkach.
Poznámka, že napriek všetkému, čo učeníci mohli zažiť — pred vzkriesením i po ňom —, niektorí ešte aj teraz pochybovali, je svojím spôsobom povzbudivá. No ešte viac povzbudzuje fakt, že Ježiša ani toto neodradilo. Neposlal ich preč. Naopak, priblížil sa k nim, vyšiel v ústrety ich slabej viere a dal im poslanie, ktoré by presahovalo aj tú najsilnejšiu.
Nestaval totiž na ľuďoch, ale na Duchu Svätom. Preto v súvislosti s otázkou, čo bude ďalej s učeníkmi a s Cirkvou, ktorá už bola do nich zasiata, Ježiš zakaždým hovoril o Duchu. Uisťoval ich, že cez neho a v ňom bude stále s nimi aj on sám a že oni môžu zostať s ním. Nielen kvôli „osobnému vnútornému životu“. Ide o poslanie, o svet, aby na diele spásy — Ježišovom diele — mali cez ľudí účasť aj ďalší ľudia. To je možné len vďaka Duchu Svätému: aby pôsobil v tých, ktorí hovoria i počúvajú, vo vysluhovateľoch i vo sviatostiach, ktoré udeľujú, aj v neúnavnej službe vyučovania.
„Nebojte sa!“
