Tu prišiel k nemu istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý. Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš – im na svedectvo.“ Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ. (Mk 1,40-45)
Pragmatický, živý a stručný opis uzdravenia malomocného zároveň vykresľuje hlbokú drámu človeka i Ježišovho vykupiteľského diela. Malomocný predstavuje úprimne prosiaceho človeka. Ani veľké a nezavinené utrpenie ho nevedie k tomu, aby naliehal a vydieral – hovorí: „Ak chceš, môžeš ma uzdraviť.“ My často hovoríme: „Ak ma neuzdravíš, ak dopustíš toto či tamto utrpenie, vymazávame ťa spomedzi jestvujúcich.“
Tento malomocný telom nebol malomocný duchom. Do svojej prosby zmestil veľa pravdy. Aj túžbu, aby ho viac netrápila táto všestranne nepríjemná choroba, aj vieru, že Ježiš tak môže urobiť, ale aj uznanie jeho božskej slobody. Nenaliehal, len prosil.
Malomocný to stavil na jednu kartu, veď vlastne ani nemal čo stratiť. Porušil náboženské nariadenia i silné ľudské ohľady a v geste pokory prišiel až k Ježišovi. Ježiš opätoval dôveru dôverou: aj on použil protokol a malomocného sa dotkol gestom plným milosrdenstva.
Ježišovo milosrdenstvo sa prejavuje všade tam, kde mu človek aspoň trochu pootvorí vnútro. Ale po uzdravení nechcel žiadne mimoriadnosti. Len aby si uzdravený splnil svoje náboženské povinnosti, konal, „ako predpisuje Zákon“.
Uzdravenia nemajú slúžiť ako senzácia, majú navrátiť do normálneho duchovného a ľudského života. Nechávať sa uzdraviť znamená prosiť, ale aj poslušne nadviazať a konať, čo si vyžaduje zdravý ľudský a duchovný život.
Choroba nemá silu Ježišovi vzdorovať. Len čo vysloví: „Chcem, buď čistý,“ malomocný sa stáva čistým. No len čo povie: „Nehovor o tom nikomu,“ malomocný si robí, čo chce, dokonca pravý opak.
Sila slobody je väčšia a nebezpečnejšia ako sila zákernej choroby. Človek môže odmietnuť Boha. Ale nemôže žiť bez Boha. Sloboda je však aj úžasná: môže otvárať dvere samému Bohu. Stále sú pred nami dve cesty, a stále si vyberáme…
Nečudo, že doteraz od všetkých izolovaný a zaznávaný neovládol svoju radosť a bežal medzi ľudí. Vymenili sa úlohy: vydedencom sa pre neho stal Ježiš, ktorý sa musel skrývať na opustených miestach. Dôkaz, že nestačí, aby som niečo dobre myslel, ale aj dobre spravil. Dobre, teda v zhode s Božou vôľou.
Živelnosť, i keď možno dobre motivovaná a zameraná na konanie dobra, toho už veľa pokazila. Počúvanie je presne opačný postoj. Nie vrhnutie sa do toho, čo napĺňa moje túžby, ale započúvanie sa vo svojom vnútri do Ježišových túžob.
Poznáme tie „sväté motívy“, len aby som nemusel robiť to, do čoho sa mi tak nechce, tie rozmanité odkladania. Aj to je znehybňujúce malomocenstvo – malá moc nad svojimi chuťami. Malomocnému už neprekážala choroba, zato on prekážal Ježišovi. Túžil po zdraví svojho tela, ale netúžil po zdraví svojich túžob. Niekedy práve ony najviac volajú po uzdravení.
Ako vidno, pre Boha nepredstavujú problém naše choroby. No voči našej slobode sa rozhodol zostať bezmocný. Čaká, kedy ju začneme používať správne.
