Minulý štvrtok 5. februára exspirovala zmluva medzi USA a Ruskom o jadrových zbraniach. Až do tohto dátumu boli stanovené limity na počet jadrových hlavíc, ale aj na počet nosičov, ktoré ich môžu dopraviť k cieľu. Reálne to znamená, že sa môžu začať nové preteky v jadrovom zbrojení.
Vo svetle týchto správ sa mi vynoril príbeh, na ktorý som si už dávno nespomenul. Je to príbeh jezuitov, ktorí prežili zhodenie jadrovej bomby v Hirošime. Príbeh veľkého zázraku – alebo veľkej náhody? To už nechám na vás.
Isté je, že 6. augusta 1945 Američania nad japonskou Hirošimou zhodili prvú atómovú bombu v dejinách ľudstva. V priebehu niekoľkých sekúnd zahynuli desaťtisíce ľudí, celé mesto sa zmenilo na ohnivé peklo a slovo „Hirošima“ sa navždy stalo symbolom absolútneho zničenia. Hirošima je tragédia, pohroma, porážka, zverstvo…
Na pozadí tejto desivej katastrofy však žije príbeh, pri ktorom sa tají dych. Medzi tými, ktorí výbuch prežili, bol aj nemecký katolícky kňaz jezuita otec Hubert Schiffer.
Otec Schiffer sa v čase výbuchu nachádzal v jezuitskom dome len asi 1 – 1,3 kilometra od epicentra. Budovy v tejto zóne boli prakticky zrovnané so zemou. Ľudia v okolí zomierali okamžite alebo v nasledujúcich dňoch na akútnu chorobu z ožiarenia.
Schiffera podľa vlastných slov výbuch odhodil, utrpel drobné poranenia od skla a trosiek – ale prežil. A nielen to. V nasledujúcich rokoch sa stal predmetom opakovaných lekárskych vyšetrení. Svedčí, že lekári ho vyšetrili viac než 200-krát. Očakávali leukémiu, rakovinu, zlyhanie orgánov. Nič z toho však neprišlo. Žil ešte desaťročia po výbuchu, aktívne cestoval, prednášal a zomrel až v roku 1982 – viac než 37 rokov po Hirošime. Spomínal, že mu lekári opakovane kládli tú istú otázku: „Nemali by ste byť už dávno mŕtvy?“
Skeptici a neveriaci si jeho prežitie vysvetľovali po svojom. Zavážila poloha budovy, orientácia stien, nehomogénne rozloženie radiácie. Táto teória má však vážne trhliny, pretože v podobných podmienkach ako otec Schiffer sa nachádzali aj iní ľudia. No tí šancu prežiť nedostali.
Otec Schiffer a jeho spolubratia ponúkli iné vysvetlenie. Tvrdili, že dlhodobo žili podľa mariánskeho posolstva z Fatimy a denne sa modlili ruženec. To, čo sa stalo, považovali za Božiu ochranu, za Boží zásah.
Cirkev tento príbeh nikdy oficiálne nevyhlásila za zázrak, ale nikdy k nemu nevydala ani odmietavé stanovisko.
Ako teda uchopiť tento príbeh, aby neostal iba kuriozitou, ktorá nám zajtra vyfučí z hlavy?
Odkaz pre nás veriacich je jednoznačný: Nebojme sa! Nie sme bezmocnými obeťami šialených vládcov a ich exspirovaných dohôd. Všetky vlasy na hlave máme spočítané. Boh o nás vie. Je na našej strane! Berme ružence a poďme prežiť nasledujúce tisícročie!
