Kostoly právom nazývame „Domy Pánove“. Sú posvätným priestorom, kde sa slávi liturgia premenenia chleba a vína a uchováva Kristovo telo v podobe hostií. Takéto vnímanie kostolov ako sakrálnych stavieb považujeme prakticky za samozrejmé.
Život však prináša aj situácie, keď to prestáva platiť a z chrámu sa stane „obyčajná“ budova, hoc aj s trochu nezvyčajnou architektúrou. Najčastejšou príčinou je skutočnosť, že sa kostol stal nadbytočným či už pre úbytok veriacich, alebo pre postavenie nového kostola. Ďalšie osudy takýchto chrámov sú veľmi rozmanité.
Zo zahraničia poznáme až extrémne príklady premeny na nočný klub ako v Maďarsku či skejtpark v Španielsku. Dôstojnejšími prípadmi sú využitia ako múzeum, koncertná sála či knižnica. Často dochádza aj k prestavbe na obytné účely, čo je však u nás (zatiaľ) dosť výnimočné. Dnes sa pozrieme práve na dva takéto prípady, keď v chráme začal bývať miesto Boha človek.
Z kostola cez kanceláriu po obydlie – Sirk (okres Revúca)
Za prvým objektom sa musíme vydať až do takmer zabudnutého kraja medzi Hnúšťou, Jelšavou a Revúcou. V doline rieky Východný Turiec leží neveľká dedinka Sirk. Vznikla zrejme už niekedy v prvej polovici 13. storočia v oblasti s bohatými náleziskami železnej rudy.
O počiatkoch tunajšieho, dnes už bývalého kostola sa nevie veľa. Aj preto, že najstaršia známa priama zmienka o ňom pochádza až z roku 1712. Ide pritom o stredovekú stavbu, ktorú postavili v obci najneskôr začiatkom 14. storočia, v období ranej gotiky. Úplne pritom nie je vylúčený ani starší, ešte románsky pôvod.
Pôvodný kostol mal podobu jednoloďovej stavby s predstavanou západnou vežou a svätyňou neznámej podoby. Tajomno okolo chrámu zvyšuje aj skutočnosť, že nie je jasné, komu bol primárne zasvätený.
Výskum v minulom desaťročí datoval veľké rozšírenie objektu len rámcovo do obdobia druhej polovice 14., resp. do 15. storočia. Loď bola vtedy rozšírená severným smerom asi o tri a pol metra. Starú svätyňu odstránili a nahradili väčším polygonálnym presbytériom. K nemu pristavali aj severnú sakristiu.
V priebehu 16. storočia prešli miestni veriaci k protestantizmu. Až v spomínanom roku 1712 gróf Csáky evanjelikom kostol vzal a odovzdal ho katolíkom. Z 18. storočia máme doložené patrocínium svätej Anny, ktorá bola okrem iného aj patrónkou baníkov a chudobných.
Požiare v rokoch 1760 a 1809 zanechali kostol v stave ruiny. V obci už nebolo veľa katolíkov, a tak ho veľmi nemal kto a pre koho opravovať.
Desaťročia chátrania sa skončili v 40. rokoch 19. storočia, keď o kostol prejavila záujem banská spoločnosť Rimavská koalícia, ktorá potrebovala kanceláriu a byt pre správcu baní. V rokoch 1847 – 1849 teda kostolík odkúpili a upravili pre nové, svetské využitie.
Priestor lode rozdelili na štyri obytné miestnosti, pričom bol zamurovaný aj víťazný oblúk. V presbytériu potom vytvorili zrejme samotnú kanceláriu, ktorá bola sprístupnená novým vchodom na mieste východného okna. Hornú časť obvodových múrov rozobrali, čím došlo k významnému zníženiu stavby. V rámci úprav pristavali záchod a priestor pre hospodárske využitie. Vnútorný priestor bol osvetlený novými oknami.
Rimavská koalícia takto upravený objekt nevyužívala dlho, pretože už v roku 1868 sa nachádzal v súkromnom vlastníctve. Nový vlastník zrealizoval viacero ďalších menších úprav. Na obytné účely slúžil kostol až do konca minulého storočia, pričom od roku 1975 mal status národnej kultúrnej pamiatky.
Nevyužívaná stavba začala chátrať, k čomu prispeli aj miestni obyvatelia, ktorí začali rozoberať jej zastrešenie na palivové drevo. Takto oslabený krov nevydržal v zime 2012/2013 váhu snehu a preboril sa. To len urýchlilo ďalšiu deštrukciu objektu, ktorého statiku začali ohrozovať trhliny v múroch.
Vďaka OZ Ohrozené kostoly, dotáciám z Ministerstva kultúry SR a úsiliu obce sa podarilo objekt provizórne zastrešiť. Súčasne sa tu uskutočnil výskum, ktorý pomohol objasniť dejiny objektu a presnejšie datovať jeho vznik. Stavba stále čaká na rekonštrukciu.
Z kostola cez obydlie až po zánik (Vlková-Levkovce, okres Kežmarok)
Tragickejší osud postretol ďalší kostol prestavaný na rodinný dom. Stál v Levkovciach, miestnej časti spišskej obce Vlková, a jeho pôvod siahal zrejme až do gotického obdobia. Schátranú stavbu zbúrali začiatkom roka 2016 z dôvodu výstavby nového domu.
Sakrálna stavba v Levkovciach sa objavuje v písomných prameňoch už v roku 1308. Vtedy si tunajší šľachtici vymohli súhlas na postavenie vlastnej kaplnky zasvätenej svätému Jánovi Evanjelistovi. Nechceli byť totiž závislí na farskom kostole vo Vrbove a jeho farárovi, s ktorým mali spor.
Až do roku 1982 sa odborná verejnosť domnievala, že kostol v Levkovciach, známy aj z neskorších zmienok, zanikol. Opak preukázal známy archeológ a znalec Spiša František Javorský, ktorý pri prieskume zistil, že stavba stále stojí, ale je prestavaná na obydlie.
Pôvodne mala podobu neveľkého jednolodia s polkruhovo ukončenou svätyňou na východnej strane, ku ktorej sa zo severu pripájala sakristia.
Na základe výskumu dnes odborníci predpokladajú, že kostol zo začiatku 14. storočia radikálne prestavali niekedy v druhej polovici, resp. koncom 17. storočia. V podstate mali vtedy kostol z prevažnej časti znova postaviť aj s využitím stavebného materiálu zo staršieho objektu.
V roku 1801 sa Levkovce uvádzajú ako filiálka rímskokatolíckej farnosti v neďalekých Abrahámovciach. Od roku 1908 sa už Levkovce v tejto súvislosti nespomínajú. Preto sa usudzuje, že práve niekedy koncom 19., resp. na začiatku 20. storočia kostol prestal slúžiť ako sakrálny objekt a zmenil sa funkčne na rodinný dom. Obec tak na približne sto rokov stratila kostol.
V rámci úprav na obytné účely bola loď predelená na dve podlažia a vznikli tam obytné priestory. Na hornom podlaží boli vytvorené dve samostatné izby a chodba vo východnej časti lode. Víťazný oblúk bol zamurovaný a presbytérium sa začalo využívať na hospodárske účely. Na začiatku 80. rokov minulého storočia slúžilo ako sýpka. Zo severnej strany sa ku kostolu pripájala pozdĺžna prístavba, stojaca na mieste pôvodnej sakristie, pričom siahala až na úroveň západného priečelia lode.
Koncom 90. rokov minulého storočia už bývalý kostol neslúžil ani na bývanie a opustený chátral. Iniciatíva na obnovu na pôvodný sakrálny účel v tomto období neuspela, a tak bol objekt ponechaný svojmu osudu.
Stavba nebola pamiatkovo chránená, preto nič nebránilo vlastníkovi zbúrať ju, aby na jej mieste mohol postaviť nový rodinný dom. Najprv bolo v lete 2015 odstránené presbytérium so severnou prístavbou a o pár mesiacov neskôr zbúrali aj bývalú loď. Následne sa aspoň uskutočnil spomínaný archeologický výskum, ktorý pomohol sčasti objasniť históriu objektu. V základovom i nadzákladovom murive totiž objavil gotické architektonické články, čo vyvrátilo pôvodný predpoklad, že zbúraná stavba pochádzala ešte z obdobia ranej gotiky. V každom prípade prišla obec o svoju najstaršiu pamiatku.
