Spojené kráľovstvo sa 16. septembra rozlúčilo s Katherine, vojvodkyňou z Kentu (†92), ktorá zomrela 4. septembra. Zádušná svätá omša sa konala vo Westminsterskej katedrále a viedol ju kardinál Vincent Nichols, prímas Anglicka a Walesu.
Na pohrebe sa zúčastnil kráľ Karol III. s manželkou Camillou a ďalšími členmi kráľovskej rodiny. Podľa britských médií bolo to prvýkrát od reformácie v 16. storočí, čo vládnuci panovník prijal účasť na katolíckom pohrebnom obrade v rámci kráľovskej rodiny. Vojvodkyňa bola od roku 1994 katolíčka – prvá po viac než 300 rokoch.
Westminsterská katedrála, hlavný katolícky chrám Anglicka a Walesu, sa stala miestom rozlúčky namiesto tradičného anglikánskeho Westminsterského opátstva. Pre manžela zosnulej vojvodu z Kentu Edwarda (89, bol smútočný obrad mimoriadne bolestivý – britská tlač priniesla dojímavý obraz, ako sklonil hlavu pri prenose rakvy svojej manželky, s ktorou prežil 64 rokov.
Na poslednej ceste ju sprevádzali viacerí členovia širšej rodiny vrátane princa Michaela z Kentu, princeznej Alexandry a mladšej generácie Windsorovcov. Vojvodkyňa zostane v pamäti verejnosti nielen ako členka kráľovskej rodiny, ale aj ako učiteľka a populárna „dáma z Wimbledonu“, ktorá od 70. rokov do roku 2001 odovzdávala víťazkám slávneho turnaja trofeje – vždy s priateľským úsmevom a osobným záujmom o športovkyne.
Životná cesta vojvodkyne bola pozoruhodná. Najskôr bola kresťankou v anglikánskej štátnej cirkvi, no v roku 1994 vstúpila do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou. Predchádzali tomu ťažké životné skúsenosti: v roku 1975 počas tehotenstva so štvrtým dieťaťom ochorela na osýpky. Na lekársku radu podstúpila potrat. O dva roky neskôr znova otehotnela a vo svojom vystúpení na Kongrese britských pôrodných asistentiek zdôraznila, že ľudský život je Božím darom a má jedinečnú hodnotu, pretože každé narodenie je zázrakom. Vyjadrila tiež úctu všetkým, ktorí sa zasadzujú za ochranu života a rodiny. O dieťa však prišla v 36. týždni tehotenstva.
Vojvodkyňa zostávala anglikánkou, no spolu s vtedajším arcibiskupom z Canterbury navštívila prvýkrát mariánske pútnické miesto Walsingham, ktoré je významné tak pre katolíkov, ako aj pre anglikánov blízkych katolíckej tradícii.
V roku 1992 však generálna synoda Anglikánskej cirkvi schválila vysviacku žien na kňažky. Tento krok priviedol viacerých anglikánov ku konverzii na katolicizmus – medzi nimi aj vojvodkyňu z Kentu, ktorá v januári 1994 vstúpila do Katolíckej cirkvi.
Jej konverzia mala historický význam, keďže od konca 17. storočia sa žiaden člen britskej kráľovskej rodiny verejne nepripojil ku katolicizmu. Naposledy to bol v roku 1685 kráľ Karol II., ktorý síce prijal katolícku vieru na smrteľnej posteli, no bol pochovaný podľa anglikánskeho obradu.
Samotná vojvodkyňa svoj prestup označila za „dlho zvažované osobné rozhodnutie“ a priznala, že ju priťahovali útecha a jasnosť katolíckej viery. „Mám rada vedenie a Katolícka cirkev mi ho ponúka,“ povedala v jednom rozhovore pre BBC s dodatkom: „To som si vždy želala – vedieť, čo sa odo mňa očakáva.“ V roku 2001 sa katolíkom stal aj jej syn Nicholas Windsor.
V deň pohrebu zaslal kráľovi Karolovi III. a celej rodine kondolenčný telegram aj pápež Lev XIV. Vyjadril sa, že je „hlboko zarmútený“ nad smrťou vojvodkyne, a uistil o svojej „srdečnej účasti a modlitbách“, osobitne za vojvodu z Kentu, ich deti a vnúčatá. Ocenil „kresťanské svedectvo dobroty“ zosnulej, ktoré podľa neho zanechala pri oficiálnych záväzkoch, charitatívnych aktivitách i v starostlivosti o zraniteľných ľudí. Jej dušu zveril Božiemu milosrdenstvu a všetkým pozostalým udelil svoje apoštolské požehnanie.
