Každý, kto má deti, vie, že to, čo je populárne neurčujú rodičia, ale okolie. Niekedy to bola partia, človek, čo bol akýmsi ťahúňom, celebrita či slávny športovec. V dnešnej dobe sú to stále slávni ľudia, ale voláme ich influenceri, youtuberi či tiktokeri, ktorých spoločným menovateľom je dostupnosť, a to v tom slova zmysle, že za pár klikov vedia aj naše deti uvidieť produkt, ktorý je populárny.
Takým je aj Labubu – hračka, vznikla pod rukami hongkonského umelca Kasinga Lunga v rámci kolekcie The Monsters. V roku 2019 sa spojil so známou zberateľskou značkou Pop Mart a odvtedy ide doslova o kult.
Táto hračka je malý škriatok s veľkými ušami, špicatými zubami a strašidelno-roztomilým vzhľadom. Každý, kto túto hračku videl a stále žije vo svete, kde princezné a princovia sú tí dobrí a drak zlý, kde superhrdina pomáha a zloduch ničí, tak pri pohľade na túto hračku pochopí, že pre malé dieťa nechcem vytvoriť svet, kde niečo nepekné má nahradiť plyšového macka alebo sloníka. O tejto hračke už bolo napísaných mnoho článkov, prečo je zlá aj z duchovného hľadiska, ale to nie je téma, ktorú chcem rozoberať; chcem ostať niekde pri základe. Prečo nás fascinujú škaredé veci?
Ideme s dobou?
Začala sa škola, škôlka a naše deti znova vykročili za novými skúsenosťami, zážitkami, vedomosťami. Moje deti po prvom dni v škôlke skonštatovali: Prečo deti môžu mať Labubu a my nie? Túto hračku poznajú skôr ako rodičia, skôr ako sa naučili, čo je dobré a čo zlé, skôr ako pochopili, kto pomáha a kto ubližuje.
Hračka je moderná, je akýmsi marketingovým ťahúňom, veď tí, čo to robia, vedia, ako predať veci. Prečo však už aj malé deti fascinuje nenormálnosť? Prečo ta normálna hračka stojí vo výklade? Pretože je nemoderná a my sme takto stvorení: túžime žiť, spoznávať, objavovať nové veci. Ale kedy sa to zlomilo, prečo sa vyberáme týmto smerom? Je už koniec dobra v človeku? Nenormálnosť sa stáva normálnou?
„Keď uvidíte ohavnosť spustošenia…“
Keď uvidíte ohavnosť spustošenia tam, kde nemá byť – kto číta, nech pochopí…“ (Mk 13,14)
Tento citát z Markovho evanjelia je z časti, kde Kristus rozpráva prorocké slová o konci Jeruzalema, ale aj o posledných dňoch. Hovorí o spustošení, zničení miesta, kde sa to nemalo stať. Táto pasáž vo mne veľmi rezonuje posledné mesiace a možno roky, keď vidím svet, kde zlo je atraktívne, kde sa ho stále bojíme, ale na druhej strane ho pomaličky pripúšťame ako normálnosť.
Nemorálny život je niečo, čo už nie je hanbou, žiť tradičný spôsob života v manželstve je niečo nemoderné, kradnúť nie je hanba, páchať zlo sa musí, lebo inak neprežijem… A takto by sme mohli pokračovať, až dôjdeme do bodu, keď moje dieťa pri už len na pohľad škaredej hračke povie: „Toto chcem.“ Kto číta, nech pochopí, že ohavnosť spustošenia môže nastať v mojom srdci, v mojej rodine, v spoločnosti.
Kristus nás naďalej nabáda, aby sme bdeli. Nebojme sa, stále to máme vo svojich rukách, ale nezaspime, ukážme svojim deťom, kto je ten dobrý a kto zlý, vysvetľujme, nedávajme im niečo len preto, lebo to je moderné. Naučme ich mať svoj názor a ukážme, že aj keď to tak mnohokrát nevyzerá, ale dobro zvíťazilo.
