Nedávno som si povzdychla nad vskutku milým editoriálom k letnému číslu známeho dámskeho magazínu. Krátky text hutne zhŕňal príjemné znaky leta ako dlhé teplé večery, pohodové grilovanie na záhrade, bezstarostné výlety, osviežujúce limonády, vzdušné oblečenie, veľa pozitívnej energie a mnoho ďalšieho. Hotová idylka.
Leto plné pekných prísľubov je bytostne tu. V našom živote však možno práve vrcholí manželská kríza. Možno bojujeme o zdravie svojho dieťaťa. Možno sme svedkami bolestivého odchodu ťažko chorého blízkeho. Alebo sme o milovanú osobu práve prišli.
Či tu leto je, alebo nie je, v takýchto situáciách by sme možno najradšej všetko vzdali. Emigrovali by sme na inú planétu, do iného sveta, ušli by sme a zabudli. Aspoň na chvíľu.
Krásne leto sa nás však nepýta, či naň máme náladu; je tu. A pre mňa kresťana je tu spolu s ním mimoriadne aktuálna výzva: všetko to, čo mi uberá zo síl, nanovo odovzdať do Božích rúk.
Táto výzva nabáda moje nepatrné ja, ktoré „musí vždy všetko“ a „malo by ešte viac“, k tomu, aby si doprialo prázdniny a s pokorným srdcom a detskou dôverou sa odovzdalo do Božej vôle.
Vo chvíli, keď zaujmeme tento odovzdaný postoj, môžeme pookriať. Za volant nášho života si sadá Boh a ako rodič svoje dieťa nás berie na výlet za (ne)zapadajúcim slnkom.
Paráda, začínajú sa mi prázdniny! Možno nebudú ružovo idylické, ale budú plné hlbokého pokoja – takého, ktorý prináša iba vedomie, že nech sa ocitám v akejkoľvek životnej situácii, Boh je so mnou. Neviem ako vy, ale ja si krajšiu letnú idylku predstaviť neviem.
Drahí čitatelia, želám vám pokojom naplnený, požehnaný letný čas!
