Sme unavení. Aj keď nad našimi hlavami práve nehučia drony a nepočujeme výbuchy, dýchame vzduch sveta, ktorý je presiaknutý napätím. Správy sa valia rýchlejšie než dokážeme spracovať, konflikty prenikajú do rodín, priateľstiev i do vlastného vnútra. Mnohí z nás žijú v režime prežitia – stále pripravení reagovať, brániť sa, argumentovať. A potom príde nedeľa. Otvoria sa dvere chrámu. Začne sa liturgia.
A čosi sa zmení.
Liturgia od nás nežiada, aby sme prišli vyrovnaní, pokojní a v absolútnom poriadku. Nepýta si duchovnú dokonalosť ani čistú myseľ bez temných myšlienok. Práve naopak. Prijíma nás takých, akí sme – rozháraných, rozhnevaných, ubolených. A pomaly, takmer nebadane nás vedie inam. Nevyžaduje pokoj; sprostredkúva ho. Nevyžaduje čistotu, ale očisťuje.
Tajomstvo spočíva v rytme
Ak sa zahĺbime do textu byzantskej liturgie, zisťujeme, že mnohé prosby sa opakujú „znova a znova“. Prosba, aby nás Pán vyslobodil „od všetkého zármutku, hnevu a núdze“, zaznie počas liturgie viackrát. Prosba o pokoj sa vracia takmer neustále. Nie je to liturgická nepozornosť ani zbytočná rozvláčnosť. Je to dýchanie Cirkvi.
Opakovanie má terapeutickú silu. Tak ako sa dych vracia v pravidelnom rytme, aj liturgické prosby nás ukotvujú. Najprv ich možno vyslovujeme len perami. Potom si ich začneme uvedomovať. A napokon sa ich rytmus zosúladí s naším vnútorným tempom. Bolesť už nie je stredom vedomia. Nie je popretá ani analyzovaná – jednoducho sa rozpúšťa v prúde modlitby.
Liturgia nie je miestom spontánneho sebavyjadrenia. V byzantskej tradícii nemáme priestor na to, aby si každý pridal vlastnú aktuálnu prosbu podľa nálady či politickej situácie. A aj v tom je hlboká múdrosť. Otvorená modlitba jednej skupiny môže byť ranou pre inú. Niekto sa modlí za „spravodlivý mier“, iný za „akýkoľvek mier“, ďalší za „víťazstvo a potrestanie nepriateľov“. Emócie sú silné a neraz protichodné.
Liturgia nás chráni pred tým, aby sa chrám stal bojiskom názorov. O zle sa tu nedebatuje, zlo sa tu nerozoberá, nekomentuje. Vchádza do priestoru, kde sa jeho sila postupne zmenšuje. Chaos sa postupne premieňa na kozmos – na usporiadaný svet podľa Božej predstavy.
Slová, vôňa kadidla, známe formuly, úklony, znamenie kríža. Všetko sa opakuje. A práve toto opakovanie vytvára bezpečný rámec. V čase, keď sa vonkajší svet rozpadá na kúsky, liturgia drží tvar. Vždy vieme, čo bude nasledovať. Po prosbách príde spev. Po čítaniach nasleduje homília. Po veľkom vchode anafora. Tento nemenný poriadok posilňuje vnímanie, že tu svet ešte drží pokope, že ho drží Boh.
Jedným z dôležitých liečivých darov liturgie sú však ľudia. Spoločenstvo.
Súčasné prostredie kladie poväčšine dôraz na uzdravenie ako individuálny projekt. Sebarozvoj sa vníma ako osobná cesta. Liturgia však hovorí inak: uzdravenie sa deje spolu. V chráme nestojíme ako izolované ostrovy, ale ako jedno telo. Dýchame ten istý vzduch, odpovedáme tým istým „Amen“, spievame tie isté slová.
Vo východných cirkvách má veľký význam telesnosť. Viera sa neodohráva iba v mysli. Stojíme, kľačíme, robíme poklony. Prežehnávame sa. Niekedy si podávame ruky na znak pokoja, objímame sa, hoci mimo chrámu sa možno sotva pozdravíme. Tieto gestá, opakované týždeň čo týždeň, majú silu prelamovať ľady, ktoré by inak zostali večne zamrznuté.
Liturgia zapája všetky zmysly. Oči spočinú na ikonách – tvárach, ktoré sa na nás pozerajú s pokojom večnosti. Uši počúvajú spevy a čítania, ktoré nesú slová nádeje. Nos vníma kadidlo, ktoré stúpa nahor ako modlitba. Ruky sa dotýkajú chladného kovu kríža, čelá sa dotýkajú zeme pri poklone. A napokon chuť – keď prijímame Eucharistiu, tajomstvo vstupuje do nášho tela.
Pre traumatizovanú myseľ je typická roztrieštenosť. Myšlienky lietajú, telo je v napätí, reč sa zadrháva. Liturgia však tieto fragmenty zjednocuje. Telo, slovo i dych sa opäť dostávajú do súladu. Človek sa na chvíľu stáva celistvým.
Nie, neutekáme pred realitou, ale vstupujeme do hlbšej. Do priestoru, kde posledné slovo nemá strach, ale Boh.
Keď kňaz zvolá: „Pokoj všetkým!“, nie je to fráza. Je to vyhlásenie reality, ktorá presahuje aktuálne titulky. Keď ľud odpovedá: „I tvojmu duchu!“, vytvára sa most medzi nebom a zemou. Na chvíľu sa učíme žiť iným tempom – tempom Božieho kráľovstva.
Liturgia nás učí, že pokoj nie je výsledkom víťazstva jednej strany nad druhou. Je darom. A tento dar sa prijíma v pokore, v tichu, v rytme modlitby. Postupne si uvedomujeme, že najväčší boj sa neodohráva na geografických územiach, ale v priestore srdca. A že víťazstvo nad hnevom, zúfalstvom a nenávisťou je dôležitejšie ako akýkoľvek geopolitický výsledok.
Ježiš Kristus, ktorý sa v liturgii sprítomňuje, nás nevytrhne z dejín. Nezmaže traumy ani neprepíše minulosť. Ale dáva nám ochutnať inú prítomnosť. Prítomnosť, v ktorej sme milovaní, prijatí a zjednotení. Prítomnosť, kde sa aj rozbitý človek môže na chvíľu nadýchnuť bez strachu.
Liturgia ako terapia neznamená lacné upokojenie. Je to dlhodobý proces. Opakovanie, ktoré nás trpezlivo pretvára. Týždeň čo týždeň, sviatok čo sviatok, rok čo rok. Učí nás pokoju tak, ako sa dieťa učí chodiť – pomaly, s pádmi, ale vytrvalo.
A možno práve dnes, keď svet kričí hlasnejšie než kedykoľvek predtým, potrebujeme tento tichý, stabilný rytmus viac než inokedy. Potrebujeme priestor, kde sa z chaosu stáva kozmos. Kde sa z izolovaných jednotlivcov stáva jedno telo. Kde sa z úzkosti rodí nádej.
Stačí vstúpiť. Nadýchnuť sa spolu s ostatnými. A nechať sa niesť modlitbou, ktorá nás lieči skôr, než si to vôbec uvedomíme.
Spracoval Rastislav Čižik.
