Ak ste si dnes ráno naliali pohár pasterizovaného mlieka, dotkli ste sa odkazu muža, ktorého meno poznáme skôr z učebníc než z príbehov o kresťanstve. Louis Pasteur zmenil dejiny medicíny a vedy. Bol brilantným vedcom, no zároveň človekom hlbokej viery.
V 19. storočí sa veda čoraz častejšie spájala s odmietaním náboženstva. Pasteur však svoju vedeckú prácu od duchovného pohľadu na svet neoddeľoval.
Narodil sa v roku 1822 na východe Francúzska do chudobnej rodiny. Jeho otec pracoval ako garbiar, matka viedla domácnosť. Rodičia svoje deti prirodzene viedli k práci, poriadku a katolíckej viere. Mladý Louis nebol výnimočným študentom. Až postupne sa v ňom prebúdzal záujem o poznanie, sprevádzaný presvedčením, že svet má zmysel a vnútorný poriadok.
Keď sa rozhodol odísť do Paríža a venovať sa vede, napísal sestrám: „Ak by ste na ceste váhali, vždy tam bude ruka, ktorá vás podoprie. A ak by to nestačilo, Boh sa postará.“ Táto jednoduchosť ho sprevádzala celý život.
Silnou oporou sa mu stala manželka Marie Laurentová, terciárka dominikánskeho rádu. Ich vzťah stál na viere a spoločnom spôsobe života. Marie mu pomáhala v práci, viedla domácnosť a spolu niesli aj bolesť zo straty troch z piatich detí.
Pasteur sa pohyboval vo vedeckom prostredí, kde sa viera postupne stala prežitkom minulosti. On sám o nej hovoril zriedka a do ideologických sporov sa nepúšťal. Udržiaval priateľstvá s duchovnými, najmä s dominikánom Henri-Dominicom Didonom, a v súkromných listoch sa otvorene vyjadroval o viere. V jednom z nich napísal, že čím viac poznáva svet, tým viac sa jeho viera podobá viere bretónskeho roľníka, teda viere jednoduchých ľudí.
Jeho práca ho prirodzene privádzala k otázkam života, choroby a smrti. Na základe experimentov odmietol teóriu spontánneho vzniku života. Zároveň mu bolo cudzie presvedčenie, že vedecký pokrok si vyžaduje opustenie viery. Svet vnímal ako čitateľný, usporiadaný a zrozumiteľný; ako niečo, čo sa dá skúmať, ale nie vlastniť.
Keď pri vývoji vakcíny proti besnote riskoval vlastné meno, robil to pre konkrétne dieťa, ktorému medicína už nedávala veľkú nádej. Nepoložil si otázku úspechu či neúspechu, ale zodpovednosti. Veda mala preňho zmysel len vtedy, ak sa dotýkala konkrétneho človeka. Mala slúžiť človeku, nie ho prekračovať.
Na sklonku života sa často vracal k postave svätého Vincenta de Paul, ktorého považoval za vzor služby trpiacim. Keď ho v roku 1895 postihla mozgová príhoda, dal si čítať jeho životopis. Dúfal, že jeho vlastné dielo, podobne ako dielo tohto svätca, pomôže zachraňovať trpiace deti. Zomrel s ružencom v ruke.
Dostalo sa mu štátneho pohrebu. Pochovali ho v Katedrále Notre Dame, no neskôr jeho pozostatky premiestnili do inštitútu v Paríži, ktorý dnes nesie jeho meno. V krypte postavenej v neobyzantskom štýle a pokrytej zobrazeniami jeho činov na byzantských mozaikách spočívajú po boku pozostatkov jeho manželky Marie.
Nad vchodom do krypty sa skvie výňatok z Pasteurovho príhovoru pri uvedení do Francúzskej akadémie v roku 1882: „ŠŤASTNÝ JE TEN, KTO NOSÍ V SEBE BOHA, IDEÁL KRÁSY, A KTO HO POSLÚCHA; IDEÁL UMENIA, IDEÁL VEDY, IDEÁL VLASTI, IDEÁL EVANJELIOVÝCH CTNOSTÍ“.
Louis Pasteur nevidel dôvod rozdeľovať pravdu na laboratórnu a duchovnú. Svet, ktoré skúmal pod mikroskopom, a ten, ktorý vnímal v živote, tvorili jeden celok. Veda mu neodobrala vieru a viera mu nebránila hľadať pravdu. Pasteurova viera bola rovnako úprimná ako jeho veda.
