Medzi sedmičkou nových svätcov, ktorých pápež Lev XIV. kanonizoval v nedeľu 19. októbra v Ríme, bol aj Bartolo Longo. Ide o bývalého okultistu, ktorý sa po konverzii stal horlivým šíriteľom modlitby ruženca.
Bartolo Longo sa narodil 10. februára 1841 v Latiane pri juhotalianskom Brindisi. Pochádzal zo zbožnej rodiny, jeho rodičia sa denne modlili ruženec. Po smrti matky, keď mal len desať rokov, sa však od života viery postupne vzdialil.
Počas dokončovaní štúdií práva v Neapole v roku 1863 sa dostal do prostredia, ktoré spájalo racionalizmus, slobodomurárstvo a okultné vedy. Špiritizmus sa vtedy šíril ako moderná forma filozofie. Longo sa stal jeho aktívnym účastníkom, zúčastňoval sa na seansách, veštení a antiklerikálnych zhromaždeniach. Napokon sa dal „vysvätiť“ za satanistického kňaza.
Z verejného vystupovania proti Cirkvi sa stala jeho posadnutosť. Neskôr priznal, že toto obdobie ho priviedlo k hlbokej depresii a psychickým ťažkostiam: „Môj život bol plný strachu, zmätku a nenávisti.“
Cesta späť k Bohu
Zlom nastal, keď v stave zúfalstva počul hlas svojho zosnulého otca, ktorý ho vyzýval: „Vráť sa k Bohu!“ Pomoc mu poskytol priateľ profesor Vincenzo Pepe, ktorý ho priviedol k dominikánskemu kňazovi Albertovi Radentemu.
Otec Radente sa Longa ujal, vyspovedal ho a postupne ho priviedol späť k viere. Dlhý čas s ním hovoril o Božom milosrdenstve a učil ho opäť sa modliť. Bartolo sa začal denne modliť ruženec – a práve táto modlitba sa stala jeho ochranou pred duchovnými pokušeniami.
Sám neskôr, keď už pracoval v údolí Pompejí, napísal: „Bol som na pokraji zúfalstva. Vtedy som v duchu počul slová Panny Márie: ‚Ak hľadáš spásu, šír ruženec. Toto je môj prísľub.‘ Padol som na kolená a povedal: ‚Ak je to pravda, neopustím toto údolie, kým nerozšírim tvoj ruženec.‘“
Brat Ruženec
V roku 1871 vstúpil Longo do Tretieho dominikánskeho rádu a prijal meno Fratello Rosario (Brat Ruženec). V údolí Pompejí, ktoré bolo v tom čase chudobným a zanedbaným krajom, začal šíriť mariánsku úctu a modlitbu ruženca.
Vo svojom diele, ktoré zahŕňalo aj charitu, spolupracoval v tom čase s grófkou Mariannou Farnararo De Fusco, ktorá ovdovela ako 27-ročná a ostala na veľkom majetku s piatimi deťmi. Pracoval u nej ako vychovávateľ a správca rodinných majetkov. (Aby urobili prietrž ohováraniam, na odporúčanie pápeža Leva XIII. sa v roku 1885 zosobášili s tým, že ich manželstvo zostalo zdržanlivé, schválené ako výnimočný prípad.) Spoločne založili ružencové bratstvo a začali obnovovať malý zničený kostol zasvätený Najsvätejšiemu Spasiteľovi.
Keď mu rehoľná sestra Mária Concetta De Litala darovala poškodený obraz Panny Márie Ružencovej, pochádzajúci z neapolského starinárstva, ktorý mala odložený pre pátra Radenteho, Longo ho dal zreštaurovať. Po tom, čo ho v roku 1875 umiestnili v opravenom kostolíku, prichádzajúci pútnici začali svedčiť o uzdraveniach a vypočutých modlitbách. Záujem rástol, a tak biskup z Noly požiadal Longa, aby postavil väčší chrám.
Pompeje znovu ožili
Baziliku Panny Márie Ružencovej v Pompejach vysvätili v roku 1891. Okolo svätyne vznikli školy, sirotince, dielne, útulky pre deti väzňov, tlačiareň a nové pracovné miesta. Z niekdajšieho úbohého údolia sa stalo centrum duchovného i sociálneho života. Longo o tom napísal: „Vedľa krajiny mŕtvych vznikla krajina života.“ Pre pokračujúce urážky a ohovárania však Longo s manželkou v roku 1906 celé dielo darovali Vatikánu.
Bartolo Longo zostal až do svojej smrti 5. októbra 1926 verný svojmu poslaniu. Šíril modlitbu ruženca, písal katechetické texty a varoval mladých pred nebezpečenstvom okultizmu. Zostavil aj Pompejskú novénu, ktorá sa rozšírila po celom svete.
Baziliku v Pompejach v roku 1939 rozšírili a dnes nesie názov Bazilika Panny Márie Najsvätejšieho ruženca. Každoročne ju navštívia milióny pútnikov.
Od blahoslaveného k svätému
Pápež Ján Pavol II. v roku 1980 Bartola Longa blahorečil a nazval prívlastkom „apoštol ruženca“. Vo februári 2025 pápež František podpísal dekrét o jeho kanonizácii aj bez potvrdeného zázraku vzhľadom na rozšírený kult a trvalý vplyv jeho diela.
Arcibiskup Pompejí Tommaso Caputo ho nazval „zakladateľom nového mesta, ktoré vyrástlo z viery a modlitby“.
Bartolo Longo, ktorý kedysi vehementne bojoval proti Cirkvi, sa po obrátení s ešte väčším zápalom venoval apoštolátu a pomoci najzraniteľnejším. Jeho príbeh potvrdzuje, že Bohu nič nie je nemožné.
