Od zverejnenia niekoľkosekundového videa, v ktorom izraelský vojak kladivom udiera do postavy Krista na kríži v juholibanonskej kresťanskej dedine Debbel, prešlo niekoľko týždňov.
Odstup času vytvoril priestor pre hlbšiu reflexiu. Dehonestácia kríža totiž dokáže povedať viac než siahodlhé diplomatické prejavy. A možno práve preto reagoval Izrael tak rýchlo. Ospravedlnenia z najvyšších miest, disciplinárne tresty, nový kríž osadený v priebehu pár dní. Všetko bolo urobené takmer učebnicovo správne.
A predsa po tomto incidente zostávajú visieť vo vzduchu nepríjemné otázky: Bol to naozaj iba exces jedného vojaka? Alebo sa na okamih odkrylo niečo hlbšie, čo je v izraelskej spoločnosti prítomné už dávno?
Kríž totiž nikdy nebol iba dekoráciou. Pre kresťana je znamením vykúpenia. Pre veľkú časť tradičného judaizmu je však zároveň symbolom náboženstva, ktoré bolo po stáročia vnímané ako súper, protivník, ba dokonca modlárstvo. Na ňom sa odráža napätie, ktoré sa v Debbeli zviditeľnilo pred očami celého sveta.
Vzťah judaizmu ku kresťanstvu je komplikovanejší, než si na Západe často pripúšťame. Islam a judaizmus síce stáročia stáli proti sebe v politických konfliktoch, no kresťanstvo je pre rabínsku tradíciu oveľa citlivejšou témou. Obe náboženstvá vyrastajú z tej istej biblickej pôdy. Obe hovoria o Abrahámovi, Mojžišovi, prorokoch. A obe tvrdia, že práve ony nesú pravé pochopenie Božej zmluvy.
Práve preto boli ich dejiny také bolestné.
Kresťanstvo navyše zaviedlo do duchovného priestoru niečo, čo časť židovskej tradície dodnes vníma s podozrením: obrazy, ikony, sochy, kríž. To, čo kresťan nazýva úctou, vníma ortodoxný Žid ako modlárstvo. Hoci to nie je prípad liberálneho judaizmu, v ultraortodoxnom prostredí zostáva táto mentalita živá.
Preto sa v Jeruzaleme opakovane stáva, že ultraortodoxní mladíci pľujú na pútnikov nesúcich kríž či na kňazov s krížom na hrudi.
Nie sú to ojedinelé prípady. Izraelské médiá o nich informujú pravidelne. A práve tam vidno zvláštny paradox celej situácie: keď sa incident odohráva v úzkych uličkách Jeruzalema, reakcia štátu býva vlažná. Keď sa však kríž rozbije v Libanone a video obletí svet, nastupuje okamžitá akcia.
Prečo?
Odpoveď je jednoduchá: pretože moderný štát Izrael funguje podľa inej logiky než náboženské emócie jeho najradikálnejších skupín.
Izrael potrebuje Západ. Potrebuje Spojené štáty. Potrebuje amerických evanjelikálov, ktorí tvoria jednu z najmocnejších proizraelských síl na svete. A práve pre evanjelikálnych kresťanov je kríž absolútne posvätným symbolom. Video izraelského vojaka demolujúceho krucifix je pre nich šokujúce nie politicky, ale duchovne.
Izrael si to veľmi dobre uvedomuje.
Preto prišli ospravedlnenia tak rýchlo. Preto Netanjahu vyhlásil, že je „zarmútený a šokovaný“. Preto minister zahraničných vecí hovoril o „hanebnom čine“. A preto bol nový kríž osadený takmer okamžite.
Nebola to iba morálna reakcia. Bola to aj politická nevyhnutnosť.
Lenže celý príbeh má ešte jednu vrstvu, o ktorej sa hovorí menej.
Izrael totiž nie je iba židovský štát. Žijú v ňom aj kresťania — a práve arabskí kresťania patria medzi najvzdelanejšie a najlojálnejšie menšiny v krajine. Kresťanskí Arabi študujú na univerzitách vo vyššej miere než mnohé iné skupiny. Nepredstavujú bezpečnostné riziko. Nepridávajú sa k teroristickým organizáciám. Mnohí sú štátnych službách.
Existuje medzi nimi a Izraelom tiché spojenectvo: lojalita výmenou za ochranu a stabilitu.
A práve preto je incident ako Debbel nebezpečný.
Ak izraelský vojak bez váhania rozbije kríž v kresťanskej dedine, kresťania si prirodzene kladú otázky: Je to naozaj iba individuálny exces? Alebo znamenie niečoho hlbšieho?
Izrael sa snaží svetu ukazovať ako jediné miesto Blízkeho východu, kde kresťania prosperujú a kde rastie ich populácia. A v mnohom je to pravda. Stačí sa pozrieť na tragický osud kresťanov v Iraku či Sýrii. V porovnaní s nimi pôsobí Izrael ako ostrov stability.
Lenže stabilita nie je iba otázkou zákonov. Je aj otázkou kultúry.
A práve tu vzniká problém.
Moderný izraelský štát sa snaží byť tolerantnejší než časť jeho vlastnej náboženskej spoločnosti. Je to zvláštne napätie medzi sekulárnym pragmatizmom a náboženskou identitou. Medzi potrebou medzinárodných spojencov a starými teologickými reflexmi.
Debbel tento konflikt obnažil v priamom prenose.
Na jednej strane stojí štát, ktorý potrebuje ukazovať rešpekt ku kresťanstvu. Na druhej strane časť spoločnosti, ktorá stále vníma kríž ako cudzí a problematický symbol.
A práve preto celý incident nie je iba príbehom o vandalizme. Je to príbeh o civilizačnom napätí.
O otázke, či je možné byť súčasne štátom definovaným silnou náboženskou identitou a zároveň modernou pluralitnou demokraciou.
O otázke, či možno verejne obhajovať slobodu náboženstva a zároveň tolerovať každodenné ponižovanie kresťanských symbolov v uliciach Jeruzalema.
A možno ešte viac: je to príbeh o sile jedného jediného symbolu.
Kríž v Debbeli nebol vojenskou hrozbou. Nestál tam ako zbraň. Nebránil tankom ani raketám. A predsa ho bolo treba zničiť.
Pretože symboly majú moc.
Moc pripomínať identitu. Moc provokovať. Moc spájať, ale aj rozdeľovať.
Pre kresťana je kríž znakom lásky, ktorá sa obetovala. Pre časť židovského sveta zostáva bolestnou pripomienkou stáročí prenasledovania a konfliktov. A medzi týmito dvoma pohľadmi dnes balansuje moderný Izrael.
Otázkou zostáva, či je ochotný chrániť kríž a jeho uctievateľov aj vtedy, keď sa kamery vypnú. Keď už nepôjde o medzinárodný škandál, ale o každodennú realitu. V nej sa totiž ukazuje, či ospravedlnenia boli reálnym postojom, alebo iba dobre zvládnutým mediálnym manažmentom.
Zhoršujúcu sa situáciu v tomto smere zdokumentovalo Jeruzalemské Rossingovo centrum pre vzdelávanie a dialóg. Podľa jeho výročnej správy sa v roku 2025 v Izraeli a vo východnom Jeruzaleme udialo 155 protikresťanských incidentov, čo predstavuje nárast o 40 percent oproti predchádzajúcemu roku. V médiách na tento problém pravidelne upozorňuje aj opát benediktínskeho Opátstva Zosnutia Bohorodičky v Jeruzaleme Nikodém Schnabel.
Opát, ktorý žije v Jeruzaleme už viac než dve dekády, prisudzuje časť zodpovednosti za aktuálny stav členom izraelskej vlády. V rozhovore pre Deutschlandfunk začiatkom mája pripomenul ničivý podpaľačský útok z roku 2015 na benediktínsky kláštor v Tabghe, ktorý spáchali židovskí extrémisti. „Človekom, ktorý týchto ľudí obhajoval, bol Itamar Ben-Gvir,“ zdôraznil benediktín. „Tento muž, ktorý sa na súde prejavoval ako notorický nenávistník kresťanstva, je dnes ministrom národnej bezpečnosti. To znamená, že ako kresťan musím znášať skutočnosť, že človek zodpovedný aj za moju bezpečnosť je niekto, kto priepastne nenávidí kresťanstvo.“
Opát Schnabel spája nárast násilia priamo s nástupom Netanjahuovej vlády. „Pred 25 rokmi som ako mladý mních občas zažil nočné urážky, ale za bieleho dňa som bol v bezpečí,“ povedal.
Dnes je to podľa neho iné: „Tí ľudia, ktorí na mňa pľuli, sú dnes vo vláde.“ Dochádza vraj k „úplnej detabuizácii nenávisti voči kresťanom“. Politici v Knesete otvorene požadujú „očistiť krajinu od všetkých krížov a všetkých takzvaných nežidovských symbolov“.
(publicorthodoxy.org)
