Populárneho spisovateľa, psychiatra, gréckokatolíckeho kňaza, esperantistu, člena sekulárneho rádu premonštrátov prof. PaedDr. ThDr. MUDr. et MUDr. Maxa Kašparů, PhD., dr. h. c., som stretol na kresťanskom Hontfeste v Dudinciach koncom augusta. Prišiel tam prednášať na tému rodina. Okrem toho ho ešte čakal farský deň v Smoleniciach, ale aj týždeň stretnutí s nemocničnými kaplánmi na Donovaloch, pre ktorých pripravil prednášky a duchovné cvičenia. No a naznačil aj ďalšie aktivity, takže ako prezradil: „Na Slovensku som viac než v Čechách.“ Bola to príležitosť aj na nasledujúci rozhovor.
Mnoho dnešných kresťanských rodín má skúsenosť, že je čoraz ťažšie odovzdávať mladším generáciám vieru alebo všeobecne konzervatívne hodnoty s trvalým účinkom v ich životoch. Súhlasíte s týmto pozorovaním, alebo sa vám zdá, že nie je až taký zásadný rozdiel oproti podobným problémom v minulosti?
Veru je! A nie je to jav len na Slovensku, keď sa matky a otcovia ponosujú: „Dali sme deťom v kresťanskej výchove všetko. Nechali sme ich pokrstiť, poslali sme ich na birmovku a boli na prvom svätom prijímaní. A ono to zrazu nefunguje, lebo tie deti sa odcudzili nám rodičom, odcudzili sa Pánu Bohu, odcudzili sa Cirkvi. Čo s tým?“ Pozrite, toto je celoplošná záležitosť, povedal by som, európskeho kontinentu, keď je kresťanská viera na ústupe, a treba dúfať, že Cirkev a viera sú Boží podnik. Ja vždy hovorím: „Pane Bože, je to tvoj podnik, tak čo si s ním urobíš, to s ním prosto budeš mať.“
Ale nevidel by som to tak pesimisticky, pretože sa stretávam – najmä v spovednici – s ľuďmi, ktorí prežili 30-40 rokov ako ateisti a po tých rokoch-rokúcich sa znova vrátili do otcovského domu, k hodnotám, ktoré im rodičia odovzdávali. A tí rodičia sa už toho ani vôbec nemusia dožiť, lebo tí, ktorí prídu na spoveď po takej dobe, často už rodičov nemajú. Čiže hlavne, že zasievame – to je to evanjeliové, ako ten rozsievač vždy rozsieva a niektoré semienka spadnú na skalu, iné do tŕnia… ale je potrebné stále siať a siať!
Rodičia však často robia jednu chybu, a to veľkú! Neukazujú vieru ako vzťah medzi človekom a Kristom. Keď sa ma niekto spýta, čo je to tá viera, radšej skôr varujem, čo ňou nie je. Ale čo to je, to vám viem povedať jednou krátkou vetou: Je to osobný vzťah medzi človekom a Bohom. A tento osobný vzťah sa v rodinách nepestuje a nahrádza sa kostolnými obradmi. Na Vianoce sa pomodlíme, ideme na polnočnú, deti pošleme na birmovku… ale nie sú vedené k spomínanému osobnému vzťahu.
Dnes je módne utvrdzovať človeka v tom, že si za svoje problémy nemôže a nemá povinnosť snažiť sa nejako meniť. Nestretávate sa vo svojej praxi s tým, že pacient nechce počuť nepríjemnú pravdu, ale iba nejaké vonkajšie hotové riešenie? Prípadne, nevznikajú z toho dokonca konfliktné situácie?
Áno. Aby som bol obľúbený doktor, tak by som musel byť – ja tomu hovorím – doktor Chlácholil. „To bude v poriadku!“ Privedú mi napríklad problémového syna a povedia: „My sme ho neviedli k ničomu zlému!“ Ja vravím: „No dobre, ale k dobrému asi tiež nie.“ A oni sa postavia a chcú len počuť, že to bude v poriadku, že problémy ustúpia samy, že to pôjde rýchlo a že oni do toho nemusia nič vložiť. Lenže ja nie som ten doktor Chlácholil a hovorím: „Pozrite sa, pokiaľ sa nezmení atmosféra vo vašej rodine…“ „Jáj, ale my rodinu nemáme. Sme rozvedení a každý žije s iným partnerom.“ Ja na to: „No tak to sa potom nečudujte.“
Alebo ku mne prídu manželia, že si vymenili manželky s niekým druhým – so susedom alebo s kým – a že tam hrozí rozvod, tak čo majú teraz robiť. Vravím im: „Vášmu životnému štýlu nerozumiem. Musíte ísť za psychiatrom či psychológom, ktorý tento životný štýl pozná, a ten vám s tým môže pomôcť. Ale ja vám k tomu nemám čo povedať.“ Nie som teda obľúbený doktor, lebo vravím iba to, čo zistím. Vyšetrím a poviem diagnózu. A to sa mnohým ľuďom nepáči.
Ďalší problém je ten, že kým ku mne tí rodičia prídu, tak si diagnózu vygúglia – vravím tomu, že sa poradili s doktorom Googlom. A už mi s dieťaťom prinesú aj tú hotovú diagnózu. Ja ho vyšetrím a poviem: „Je to niečo iné.“ A oni na to: „Vy tomu nerozumiete, pretože na Googli písali to a to…“ A už sú preč. Vravieť teda pravdu je aj v našej ordinácii problém. U iných lekárov – chirurgia, interná medicína… –, tam to tak nie je, tam tomu dotyčný verí. Avšak psychiatria je taký „tekutý“ odbor a kdekto si myslí, že v tom vie plávať.
Pracujete momentálne na nejakej ďalšej knižke?
Nie, práve mi jedna vyšla: Zo starého viniča, vydala to TV Lux. U mňa je to vždycky tak, že píšem, potom si dám rok pauzu, potom zase niečo napíšem, potom zas rok pauza. Takto sa mi to podarilo už 38-krát. A keďže tá posledná vyšla len nedávno , tak si teraz naozaj dám do jari pokoj a nechám sa pobozkať nejakou múzou.
