Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Ale ten, kto je v nebeskom kráľovstve menší, je väčší ako on. Od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a násilníci sa ho zmocňujú. Lebo všetci Proroci i Zákon prorokovali až po Jána. A on sám – ak to chcete prijať – je Eliáš, ktorý má prísť. Kto má uši, nech počúva! (Mt 11,11-15)
Všetci proroci boli Božím hlasom, jeho rukami i nohami. Všetko, čím boli a čo konali, pochádzalo od Boha – a väčšinou ako nečakané, ba až nepríjemné prekvapenie. Avšak pripravovať cestu a tešiť sa z cieľa, do ktorého cesta ústi, v tom je predsa len rozdiel.
Ján Krstiteľ pripravoval izraelský národ na posledný úsek dlhého a bolestného putovania a sám ním kráčal do vytúženého cieľa. Ale v porovnaní s priamym začlenením do Božieho kráľovstva ako Kristovho mystického tela nemožno nič iné ani len porovnávať.
Ján ohlasoval, že Svetlo prišlo na svet – ale že až tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi. Viac než najväčší z prorokov však sme len vďaka tomu, že sme viac obdarovaní. Z podobenstiev o talentoch, o rozsievačovi a rôznej kvalite pôdy, ale aj o zrne, ktoré musí najskôr odumrieť, až potom prinesie bohatú úrodu, jasne vidno, že Boží dar znamená len veľký potenciál. Čaká na pôdu a na aktívnu spoluprácu tých, čo vo vytrvalosti prinášajú hojnú úrodu.
Zákonitosť zomierania a zákonitosť rastu je aj zákonitosťou kríža. Kríža námahy a vytrvalosti, kríža boja s vlastnými slabosťami i so silami zla, ktoré sa tým viac mobilizujú, čím väčšie dobro prichádza na svet. Aj to znamenajú Ježišove slová o znášaní násilia či úsilia pri dosahovaní Božieho kráľovstva.
No Ježiš pripomína, že hoci je už Božie kráľovstvo medzi nami a sídli v nás, my ešte nie sme celkom v ňom. Všeličo mu ešte zavadzia a bráni. Upratovanie v srdci a odstraňovanie všetkého, čo nás spútava, býva namáhavé a boľavé. Preto Božie kráľovstvo trpí násilie a zmocňujú sa ho len tí, čo pred týmto násilím neuhýbajú. Učeníci Kráľovstva budú vždy potrebovať aj dobrú dávku jánovského asketizmu, hoci to podstatné je nezaslúžená milosť, gratia gratis data.
Tí, čo pochopili nevyhnutnosť takejto oslobodzujúcej námahy, sa do askézy takmer hrnuli. Nie z nejakého duchovného masochizmu, ale aby sa čím skôr a čím viac mohli zmocniť ovocia Kráľovstva, ku ktorému je námaha, odriekanie a prenasledovanie nevyhnutnou cestou.
Ježišova chvála na Jána zaznieva práve vtedy, keď sa tento najväčší medzi narodenými zo ženy nachádzal v najväčšej telesnej a duchovnej tiesni. Zmietala ním neistota vlastného života, umocňovaná neistotou o vlastnom poslaní, či to všetko stojí za to, či sa nepomýlil. Voči Herodesovi však aj v tomto rozpoložení zaujímal jasný postoj. A v čom mal temno, išiel za svetlom. Nemohol sám, preto poslal za Ježišom svojich učeníkov.
Ježiš Jána uistil, povzbudil aj pochválil. Ale aby si „najmenší v nebeskom kráľovstve“ nemysleli, že už majú všetko hladko vyhraté, pripomenul im, že nebeské kráľovstvo a jeho domáci naďalej trpia násilie prenasledovania zvonka a bolesti a skúšok zvnútra.
Jánovské temnoty i temnice teda budú naďalej sprievodným javom i kritériom pravosti Ježišových učeníkov. Je to povzbudenie nepanikáriť a nemyslieť si, že keď prichádzajú ťažkosti, deje sa čosi neslýchané a nebodaj už je všetko stratené.
Vždy sú v nejakej obmene bolestné zápasy takmer trvalým sprievodným javom prichádzajúceho Božieho kráľovstva a nášho prichádzania doň. Preto v nich pozdvihnime hlavy, lebo sa blíži naše vykúpenie.
