„Záchrana človeka z pohľadu kresťanstva stojí na hrote ihly.“ Táto námietka vo forme otázky, či si kresťania o sebe nenamýšľajú priveľa, keď tvrdia, že Boh sa stal človekom, nepatrí medzi lacné provokácie. Nie je to len výsmech viery či cynický útok na kresťanstvo. Je to otázka, ktorá sa v rôznych podobách vracia už celé stáročia – a v novoveku nadobudla novú ostrosť.
Vystupuje z oblasti kozmológie, histórie aj osobnej existencie a zasahuje samotné jadro kresťanskej viery, teda presvedčenie, že nekonečný Boh vstúpil do konkrétnych dejín ako jeden z nás.
Kozmologická kríza: Ticho nekonečných priestorov
Novoveký človek sa totiž po prvý raz v dejinách ocitol pred vesmírom, ktorý ho neobklopuje ako domov, ale presahuje ako nekonečný, chladný priestor. Objavy astronómie, heliocentrický model sveta a neskôr moderná kozmológia zbavili Zem výnimočného postavenia. Nie sme stredom kozmu, ale jednou z planét obiehajúcich okolo priemernej hviezdy v jednej z miliárd galaxií. Už Blaise Pascal priznal, že „večné mlčanie nekonečných priestorov“ ho desí.
V tomto svetle sa kresťanské tvrdenie o vtelení javí ako neúnosne antropocentrické. Ako môže byť celé dielo stvorenia zamerané na človeka? Ako môže Boh „kvôli nám a pre našu spásu“ zostúpiť práve sem, na tento nepatrný bod v kozme? Nejde o projekciu ľudskej dôležitosti do vesmíru, ktorý o nás zjavne „nevie“?
Tieto otázky nie sú nové. Už v staroveku ich artikuloval filozof Kelsos, ktorý v 2. storočí kresťanom vyčítal, že si svet vysvetľujú výlučne zo svojho pohľadu. Človek je podľa neho súčasťou celku, nie jeho vrcholom. Novoveká veda tento pocit len prehĺbila: čím viac vieme o rozľahlosti vesmíru, tým menší a bezvýznamnejší sa zdá človek – a tým problematickejšie pôsobí predstava vteleného Boha.
Poradie hodnôt, nie veľkostí
Odpoveď kresťanstva však nespočíva v obhajobe ľudskej veľkosti, ale v rozlíšení poriadkov. Pascal hovorí o troch „poriadkoch“: poriadku tela, poriadku ducha a poriadku lásky. Medzi nimi neexistuje kontinuita, ale kvalitatívny skok. Nekonečné množstvo hmoty nevytvorí ani jedinú myšlienku. A nekonečné množstvo myšlienok nevyprodukuje ani najmenší skutok pravej lásky.
Ak sa na svet pozeráme len optikou fyzikálnych rozmerov, zostane nám vtelenie nepochopiteľné. Boh sa nestal človekom preto, že by človek bol fyzicky významný, ale preto, že je schopný vzťahu, slobody a lásky. Vtelenie nevyvyšuje človeka nad vesmír, ale ukazuje, že zmysel sveta neleží v jeho rozlohe, ale v schopnosti niesť význam.
Historická kríza: môže náhoda niesť absolútno?
Druhá veľká kríza sa týka dejín. Osvietenstvo sformulovalo zásadnú výčitku: historické udalosti sú vždy náhodné, relatívne a podmienené. Nemôžu preto niesť absolútny, univerzálne záväzný význam. Gotthold Efraim Lessing to vyjadril ostro: „Náhodné historické pravdy nemôžu byť dôkazom večných rozumových právd.“
Ak je to tak, ako môže byť Ježiš z Nazareta – konkrétny človek v konkrétnom čase a priestore – definitívnym Božím slovom k celému ľudstvu? Ako môže osud jedného Žida z prvého storočia rozhodovať o pravde pre všetkých?
Na túto výzvu reagovala moderná „historická kritika“, ktorá sa pokúsila Ježiša „očistiť“ od dogmy. Cieľom bolo získať „pôvodného“, nedogmatického Ježiša – morálneho učiteľa, proroka, reformátora. Výsledok bol však paradoxný: vzniklo množstvo „Ježišových obrazov“, zrkadliacich skôr ducha doby než historickú realitu. Ježiš sa menil na revolucionára, humanistu, mystika či apokalyptického kazateľa – podľa toho, kto sa naňho pozeral.
Čím poctivejšie sa však historický výskum snažil pochopiť Ježiša, tým zreteľnejšie vychádzalo najavo, že ho nemožno redukovať na bežnú kategóriu. Jeho slová, činy a nároky presahujú rámec čisto ľudskej autority. Historický Ježiš sa ukazuje ako niekto, kto sa sám kladie do centra Božieho konania.
Existenciálna kríza: platí to aj pre mňa?
Najhlbšia kríza však nie je kozmologická ani historická, ale existenciálna. Neznie: „Je to možné?“, ale: „Je to pravda?“ a ešte presnejšie: „Týka sa ma to?“ Aj keby bolo teoreticky možné, že Boh sa stal človekom, aj keby sa to dalo historicky obhájiť – má to dnes nejaký zmysel a význam?
Túto otázku kládli už Ježišovi súčasníci. Židovský učenec Nachmanides v slávnej barcelonskej dišpute namietal, že ak by Mesiáš už prišiel, svet by vyzeral inak. Nebolo by toľko násilia, nespravodlivosti a utrpenia. Tento argument je znepokojivo aktuálny. Ak je Kristus Pánom dejín, prečo dejiny vyzerajú tak, ako vyzerajú?
Kresťanská odpoveď tu nemôže byť triumfalistická. Kráľovstvo Božie neprišlo ako politický zlom ani ako okamžitá premena sveta. Prišlo skryto, v slabosti, v podobe dieťaťa a ukrižovaného človeka. A práve tu sa rozhoduje, či sa vtelenie stane pohoršením alebo nádejou.
Nenamýšľame si priveľa?
Namýšľajú si kresťania, keď hovoria, že Boh sa stal človekom? Čo ak nie je vtelenie Boha v osobe Ježiša Krista oslavou ľudskej dôležitosti, ako skôr radikálnym vyjadrením Božej lásky?
Boh si nevybral človeka preto, že by bol stredom vesmíru, ale preto, že je schopný odpovede. Schopný počuť, prijať, odmietnuť, ale aj milovať. Vtelenie nestojí na antropocentrizme moci, ale na „poriadku lásky“.
Pri úprimnom hľadaní odpovede na otázku: „Kto je Ježiš Kristus?“ skôr či neskôr narazíme na otázku, ktorá prichádza od neho a vyžaduje osobnú odpoveď: „A za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16,15)
