Známa kazateľská anekdota hovorí o horolezcovi, ktorý pri lezení spadol zo skaly a zachytil sa o konár nad priepasťou. V ťažkej situácii sa začal modliť a hlasno volať k Bohu. Na jeho prekvapenie mu Pán Boh odpovedal celkom zreteľne: „Ja ťa zachránim. Stačí, ak mi budeš veriť a pustíš sa toho konára.“ Na to sa ten muž krátko zamyslí a potom zvolá: „Je tam hore ešte niekto?“
Od tejto anekdoty sa potom dá odraziť k vážnym problémom v živote viery. Napríklad aj k poznaniu, že rokmi zbierania informácií, vedomostí o Božom slove či skúseností sa nebadane môže stať nebezpečná vec: Začneme veriť sami v seba, vo svoje schopnosti či svoju prax. Nasmerujeme svoju vieru do svojej dlhoročnej práce. Veríme metódam, ktoré sa nám osvedčili v našom kresťanstve. Jedno nebezpečenstvo je teda viera v seba.
Ďalšie nebezpečenstvo duchovného života by sme mohli opísať slovným zvratom „viera vo vieru“. Niekedy je totiž veľkým omylom povedať: Musím mať väčšiu vieru. Potrebujem väčšiu vieru. Skutočne? Pán Ježiš dnes povedal, že nám stačí viera ako horčičné zrnko. A my vieme, že horčičné zrnko je v reči Biblie najmenšie zo všetkých semien. Stačí nám teda taká maličká viera. Problémom nie je väčšia viera – ak je stolička nalomená, nepomôže mi väčšia viera: ak si na ňu sadnem, zlomí sa. Obdobne môžeme povedať, že nie je podstatná veľkosť viery, ale veľkosť Boha, ktorému verím. Poznáme ten okrídlený výrok, ktorý nám radí: „Nehovor Bohu, aké veľké máš problémy, ale povedz svojim problémom, aký veľký je tvoj Boh.“ A niekde tu tkvie odpoveď na otázku, prečo nezažívam tú silu všemohúceho Boha. Lebo Boh, v ktorého verím ja, je slabý.
Alebo ešte horšie. Nemôžem zažiť Boha ako všemohúceho Pána, lebo som si z neho urobil otroka. V mojej predstave je možno Boh ten, kto mi musí slúžiť – slúžiť mojim životným projektom. Preto nedostávam život, ktorý ponúka on, lebo ho beriem len ako sluhu pre svoj vlastný život. Ale z evanjelia vieme, čo sa v takom prípade deje: Kristus sa vzďaľuje. Preto je dôležitá hoci aj malá viera, ale vo veľkého Boha.
A uveriť tomuto Bohu niekedy znamená aj pustiť sa – pustiť sa svojej vlastnej istoty či falošnej predstavy o ňom. Tento risk sa vždy oplatí.
