Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,13-16)
Keď hľadíme my kresťania na seba, každý máme na čele Kainovo znamenie hriešnik. Tak teda aké svetlo, aká soľ, aký kvas?
Napriek tomu len u nás kapucínov máme na Slovensku toľkých svätých, i keď nie svätorečených. Mnohí spolubratia si pre vieru „odsedeli“ toľké roky vo väzení! Páter Vojtech Rajner asi najviac – a neskôr napriek podlomenému zdraviu si „odsedel“ ďalšie a ďalšie hodiny, počúvajúc vyznanie hriechov nás hriešnikov. On to nepovažoval za svätosť, ale za milosť. Ešteže si svätí nemyslia, že sú svätí, napriek tomu, že sú…
A ďalší spolubrat páter Šebastián Jaďuď, ktorý pre chatrné zdravie si toho vo väzení veľa „neodsedel“ („iba“ tri roky – ja netúžim ani po tom), mal odvahu za hlbokej totality prijímať a viesť nové rehoľné povolania. Tak sa stalo, že koľkí kapucíni boli v 50. rokoch internovaní, toľkí po páde totality do rádu vstúpili. Namiesto starších bratov, ktorých si Pán povolal, prišli mladí. Keby páter Šebastián nemal odvahu nás mladých prijať, bola by ich zostala hŕstka.
Našťastie pre nás ani my sa nevnímame ako svätí, teda morálne dokonalí, ale ďakujeme Bohu za to, že si nami poslúži, keď mu to umožníme. Pátri Rajner i Jaďuď – ale aj ďalší spolubratia z ich generácie – boli pre mnohých z nás svetlom a soľou. Kiež by to nasledujúce generácie mohli povedať o nás.
Nehľaďme na svoju nedokonalosť, každý máme maslo na hlave. Pozerajme sa na to, čo Boh s nami koná napriek našej slabosti. A potom budeme svetlom a soľou nielen pre tých, čo Boha hľadajú, ale aj pre seba navzájom.
