Začalo ma zvláštne škrabať v hrdle. Zaľahlo mi v ušiach a začal som kýchať, ako keby som si šnupol z kýchacieho prášku Vikinga Vikeho. Teda ja kýcham rád, ale čo je veľa, to je veľa. Tak mi zrazu napadlo, že mám kdesi ešte test na kovid. Zaprášený a trošku už po exspirácii. Dobrá duša z mojej farnosti mi doniesla nový, lebo náhodou mala doma čerstvý.
Spomenul som si, ako sme robili prvé plošné testovanie v mojej farnosti. Aká to bola senzácia, keď sa na ktoromsi z miest objavil pozitívny test. Bola to úloha pre mňa diskrétne to oznámiť dotyčnému alebo dotyčnej. Vtedy som si pripadal skoro ako kat. Nič sme nevedeli, a preto sme sa báli.
Rozbalil som krabičku a išiel som podľa postupu. Roztok nestihol ani poriadne vsiaknuť a už sa pri „T“ objavil čiara tučná ako ja v plavkách na jar. (Vlastne je to celoročný problém…) Tak som sa na ten test pozeral a uvedomil som si, že TO je stále tu.
Keďže som denne v kontakte s ľuďmi, trochu to trvalo zorganizovať moju izoláciu. A ešte tie všetky symptómy choroby, ktoré rýchlo nastupujú. Po dosť mizernej noci sa mi ozval jeden veľmi dobrý známy, že ide okolo a že by sa chcel zastaviť. Tak mu hovorím, že mám kovid a že to určite nie je možné. A on, že kovid neexistuje a že som len vyčerpaný a že by sa určite aspoň na chvíľu zastavil. Vycítil som, že je to pre neho výzvou. Rozhodne sa nebojí, že by sa nakazil, lebo veď tá choroba neexistuje. Mám ho rád a je to veľmi dobrý človek. A fakt niekedy, skrátka, neviem hovoriť nie…
Tak som si dal respirátor, vydezinfikoval som si ruky a pokúsil som sa dodržať odstup vo dverách fary. Chcel ma ako zvyčajne srdečne objať, bolo to trochu trápne, ako som ustupoval. Tak si len povzdychol nad mojou neverou a tmárstvom a empaticky pristúpil k môjmu falošnému presvedčeniu, že trpím infekčnou virózou. Prebrali sme, čo sme potrebovali, a bolo to nakoniec naozaj milé stretnutie. Na jeho zodpovednosť.
Určite si nenechám vziať priateľstvo s niekým len preto, že má na niektoré veci konšpiračný pohľad. A aj on to videl rovnako. Je veľa toho spoločného, čo nás spája. Treba sa premôcť.
Len som neskôr rozmýšľal, že čo sa to vlastne stane s kriticky mysliacim človekom, ktorý nepochybuje o tuberkulóze ani pravých kiahňach. Takým, že ak stúpi na hrdzavý klinec, nebude mať problém s protitetanovou injekciou. Čo si umýva ruky, lebo – napríklad aj – žltačka. Aj angína, aj chrípka v jeho svete reálne existujú a pomenúva ich pravým menom.
V tomto všetkom sa zhodneme s mojím vzdialenejším priateľom. Len pri jednej viróze to možné nie je. Pričom chrípku si možno často zamieňam s iným ochorením, skrátka to vyležím a nemám istotu, čo vlastne liečim. Človek nechodí so všetkým k lekárke.
Ale pri tejto infekcii má človek test doma a hneď aj sám vie – s vysokou pravdepodobnosťou –, o čo ide. Kovid-19. Aby sa nezabudlo: už šesť rokov to šarapatí v našich životoch od toho nešťastného roku 2019. A predsa špeciálne toto ochorenie má u niektorých ľudí jednoducho smolu.
Prebieha to asi tak, že ak niekto, často úplne neznámy, na sociálnych sieťach dokáže ovplyvniť dostatočne veľké množstvo ľudí, vznikne tento zvláštny fenomén. Pomerne veľká bublina podobne zmýšľajúcich ľudí sa vzájomne začne utvrdzovať o čomkoľvek – aj bizarnom – a uverí tomu. A tak veľmi sú presvedčení, že nemajú problém presviedčať niekoho chorého, že mu vlastne nič nie je. Totálne plytvanie energiou a časom.
No a ešte k tomu my muži sme zvlášť citliví na to, ak nás niekto presviedča, že nie sme chorí. To akože tie soplíky a teplôtky a bolesti hlavy len predstierame? A akože, vážne, nejde o nič vážne? Nemá to súvis s kresťanstvom, s morálkou – predsa uznať niekomu chorému, že je chorý, len upevňuje medziľudské vzťahy. Nič viac. Poprieť to pri jednej konkrétnej, konšpiračne vybratej chorobe nezískava nijaké body v prospech popierača. Len to môže ľudí vzájomne odcudziť. Skrátka, je to úplne kontraproduktívne a pri tom v tak nepodstatnej veci…
Našťastie, tak ako sa učíme žiť s novými ochoreniami, tak sa učíme žiť s tým, že naši priatelia a priateľky podliehajú konšpiráciám na úkor vlastného kritického skúmania sveta. No stále som pevne presvedčený, že ak sa dá priateľstvo zachrániť, treba oň bojovať. Až keď sa z vášho blízkeho človeka stane priveľmi zapálený apoštol názorov, s ktorými bytostne nesúhlasíte, a váš nesúhlas nie je už skoro vôbec akceptovaný, žiaľ, ten vzťah ide do chladničky…
V každej farnosti je istá časť veriacich katolíkov, pre ktorých je ich viera životným štýlom. Potom sú takí, pre ktorých je, ako sami povedia: „Dôležitá.“ V tom je ukrytého veľa. Trochu folklóru. Nejaká tá mágia. Kultúrne alebo sociálne zázemie. Ale robí ich reálne lepšími aj v ich vlastných očiach. Dobre.
Potom sú nejasní tradicionalisti, z rôznych pohnútok dodržujú zvyky otcov, aj keď prakticky sú to skôr zvyky mám… Hasnúce knôtiky. A potom v realite – a musíme si to pokorne priznať – často viac ako polovica obyvateľov našich farností je ku kresťanstvu úplne ľahostajná. Trochu sa premôžu pri sobášoch; a tu na Spiši aj pri krstoch a pohreboch. Ak vôbec. No a každá tá skupina je presvedčená o svojej pravde.
A v takomto farskom medzikresťanskom dialógu sa vyplavujú na povrch aj rôzne konšpirácie. Aj na evanjelium a učenie Cirkvi sa totiž vie krásne nabaliť čokoľvek. Rôzne predstavy Boha, ale aj úplné nezmysly. Tak ja len, že nenechajme si vziať vzájomnú lásku. Ono sa to totiž časom vždy ukáže, kde bola a kde stále je pravda… Lebo sám On je pravdou. Úzka je cesta k Nemu.
