Keď sa pozriete na jasnú nočnú oblohu – ideálne kdesi za mestom mimo svetelného smogu –, môžete vidieť hviezdy, tisíce hviezd, ktoré sa zdajú byť blízko seba. Ale to je len ilúzia. Tieto hviezdy nie sú naozaj blízko pri sebe: sú vzdialené svetelné roky, viac, než si vieme predstaviť. Väčšina toho, čo vidíme na nočnej oblohe, je len prázdny priestor.
Aj na Zemi sme obklopení množstvom prázdnoty, hoci žijeme stále viac sústredení v mestách. Svoj život trávime v preplnených kanceláriách, korzujeme davom nákupných centier a blížiace sa preplnené vianočné trhy budú vyvrcholením ľudskej blízkosti – teda tej telesnej. Ale to, že sa naše telá dotýkajú, že na nás niekto nechtiac vyleje horúci punč, neznamená, že sa s tým človekom skutočne stretávam.
Nedávny prieskum ukázal, že polovica Európanov sa cíti osamelo alebo vylúčene. Jasným ukazovateľom toho je aj zdvihnutý prst psychiatrov alebo heslo „Nie si na to sám“ nedávno ukončeného podujatia Godzone tour. Kde sa však berie táto samota v preplnenom svete?
Mnohí cítia, že ich vzťahy nemajú zmysel a že ich nikto skutočne nechápe. Epidémia osamelosti je ešte výraznejšia medzi mladými ľuďmi. Zdá sa, že izolácia a nemožnosť zažívať blízkosť druhého pokračuje aj po skončení covidovej epidémie. Naše duše ostali stále zatvorené v karanténe, hoc telá do seba narážajú, pery sa rozprávajú, oči vidia a nosy cítia.
Priestor tejto prázdnoty potrebujeme všetci zaplniť: človek sa predsa narodil pre plnosť, a nie pre strádanie. Namiesto modlitby srdca sa začneme modliť modlitbu žalúdka. „Nepokojný je môj žalúdok, kým nespočinie burger v tebe,“ povedal by chladničku adorujúci a smútok zajedajúci Augustín.
A tak prázdno vypĺňame obsahom svojej špajzy. Sledujeme foodblogy, relácie o varení alebo zbožne putujeme po novootvorených reštauráciách. Samozrejme, ide to aj inak. Môžeme si zachovať svoju líniu a prázdno vyplniť alkoholom, sledovaním Netflixu, rolovaním po sociálnych sieťach, behaním maratónov či procesiou v Ikei. Niekedy sa snažíme túto bolesť zakryť tým, že pred svetom predstierame šťastie, ktoré však neodráža našu vnútornú prázdnotu.
Smútok sa dá zahnať aj náboženstvom – tým náboženstvom, ktoré Marx nazval ópiom ľudstva. My katolíci sme nad týmto výrokom často pohoršení, no aj náboženstvo sa môže stať útekom od Boha – ak namiesto živého Krista klaniam jeho sadrovej soške; ak namiesto stretnutia sa s realitou, hoc bolestivou, nechávam sa upokojiť fantáziou.
A po gurmánskom zážitku opäť vyhladneme, seriál sa raz skončí a baterka smartfónu sa vybije a nám sa podlomia kolená pod nadľudskou váhou prázdneho srdca.
A každý nový pokus zahnať prázdno len zvyšuje moju vyprázdnenosť.
Cirkev nám však ponúka iný druh prázdnoty – taký, ktorý vedie k naplneniu. Keď sa vzdávame svojich vlastných záujmov, odkloníme sa od obáv o vlastný komfort a potrebu mať všetko pod kontrolou a začíname sa približovať k Bohu a k blížnym. Keď zatvoríme chladničku, neotvoríme si dnes ďalšiu fľašku vína, nevypijeme večer ďalšie pivo, vypneme televízor i wi-fi. Až vtedy môžeme môžeme zažiť skutočné spoločenstvo a spojenie, po ktorom všetci túžime.
Prázdnota, ktorá vedie k tomuto naplneniu, je niečo, čo si osobitne precvičujeme počas Adventu. Pri pôste však nejde len o pravidlá a vyhýbanie sa určitým jedlám. Ide o hlbší proces: Vyprázdňujeme svoje žalúdky, aby sme si vybudovali hlad po Bohu. Vyprázdňujeme svoje peňaženky prostredníctvom almužny, aby sme si otvorili srdce pre druhých. Vyprázdňujeme svoje ústa od svojvôle a namiesto toho prijímame slová Cirkvi cez modlitby a bohoslužby.
Prostredníctvom pôstu, modlitby a almužny čistíme svoje srdcia a vytvárame priestor pre Boha, aby nás naplnil duchom čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky.
Ak sa nám podarí prijať túto prázdnotu, ktorá vedie k naplneniu, môžeme byť tí, ktorí prinášajú útechu osamelým, sýtia hladných a obliekajú nahých. Naplnenie, ktoré zažijeme, nebude len pocitom v našich srdciach, ale realitou, ktorú budeme žiť každý deň.
