Levočský rod Probstnerovcov ju mal vo vlastníctve od nepamäti. Ani sa veľmi nevie, ako k nej prišli, ale najskôr to bolo vtedy, keď sa zdalo, že už neslúži svojmu pôvodnému účelu. Mala sa zlikvidovať, ale ktosi prezieravý ju od mesta získal a umiestnil do svojho parku. Predsa len to bol poriadny kus stredovekej kováčskej práce: železné prúty umne pospájať a celok ozdobiť kovaním v tvare sŕdc a ľalií. Šestnáste storočie.
Bola to v tej dobe určite nie malá výzva pre neznámeho majstra a jeho tovarišov. Po zhotovení roky slúžila svojmu pôvodnému účelu. Až zrejme keď sa uvažovalo o stavbe nového evanjelického kostola priamo na námestí, došlo k jej presťahovaniu.
A potom v roku 1933 ju podarovali jej vlastníci späť mestu Levoča. Odvtedy stojí neďaleko radnice a je asi jedinou pôvodnou stredovekou klietkou hanby na Slovensku. Vo Švajčiarsku by mala vlastný klimatizovaný presklený výstavný pavilónik, u nás hrdzavie vonku. Ale na druhej strane, povedzme si úprimne, to stredoveké železo nie je to isté železo, z ktorého je moje hrdzavé auto.
Traduje sa, že v nej končili ľudia za ľahšie priestupky voči spoločnému životu v tomto krásnom mestečku. Menovite to bolo opilectvo, rušenie nočného ticha a pokoja, cudzoložstvo a jeden zaujímavý priestupok. Ak sa žena po rozsvietení nočných lámp pohybovala sama, bez sprievodu muža nočnými uličkami, mohla byť za to potrestaná klietkou hanby.
Previnilcov tam zatvárali na 24 hodín v čase konania sa jarmoku, aby čím viac ľudí mohlo nešťastníka či nešťastnicu zahrnúť svojím posmechom, pohŕdaním a niekedy aj opľutím… Podľa legiend prvou bola richtárova dcéra, a že to bola dcéra richtára, dostala dvojnásobok času v klietke hanby ako iné jej prichytené kamarátky. Toto máme dnes napríklad presne naopak…
Keďže to zjavne storočia fungovalo, muselo to mať naozaj veľký odstrašujúci účinok na obyvateľov mesta. Občianske cnosti namaľované na radnici mal odsúdený tak dlho pred očami, že si ich veru dobre zapamätal. Dnes je to atrakcia a deti, keď v nej poskakujú, ani netušia, koľko sĺz sebaľútosti zanechávalo na jej kovaní širokú hrdzavú stopu počas jej ostrého nasadenia.
V prítomných časoch sme princíp klietky hanby priemyselným spôsobom včlenili do podstaty fungovania sociálnych sietí a moderného elektronického spravodajstva. Kamery nemilosrdne zaznamenávajú chybujúcich ľudí. Vtedy, keď ich vyťahujú zo zdemolovaných áut. Prichytených s pár promile, keď alkoholovou logikou vysvetľujú nevysvetliteľné.
Pri rôznych nešťastiach, horami začínajúc, cez rôzne športy až po všakovakú trestnú činnosť. Pred tým, ako kohosi umiestnia do modernej klietky hanby reportáže, „smiešneho“ videa, fotky alebo čohokoľvek, čo ľudia sledujú na internete, mu síce rozmažú tvár, ale jeho rodine, obyvateľom jeho dediny, ulice či mesta je hneď jasné, o koho ide. A tým, čo ho nepoznajú, môže byť jedno, či tam jeho tvár je, alebo nie je. T
aká zvláštna akože ochrana osobnosti človeka. Úplne neúčinná. Akoby na levočskej klietke hanby niekto zmenšil oká o centimeter štvorcový. V stredoveku, prv než niekoho zavreli do klietky hanby, tak ho spravodlivým procesom nejaká autorita odsúdila.
U nás rozhodujú o exkluzívnych záberoch náhodní pozorovatelia alebo dezorientovaní redaktori v strese z udalostí, ktorým ani pri úprimnej snahe niekedy nemôžu porozumieť a kam narýchlo docestovali za záhadných okolností. Iba že by práve išli náhodou s celou technikou okolo miesta nešťastia či tragédie…
Miesto hanlivých posmeškov a pľuvancov v stredoveku máme dnes všelijaké emotikony a najmä možnosť hrdinských a siláckych komentárov. O čo menej človek vie o zachytenej udalosti, o to viac jasne vidí zlo a patrične škaredým výberom slov fľusne svoju jedovatú slinu smerom k človeku uväznenému v reportáži, videu či fotke. Tisíce ľudí si radi pozrú dnešné klietky hanby. No a na internete beží jarmok stále…
Ježiš nikoho neodsudzoval. Ženu uzavretú v klietke hanby tvorenej ľuďmi s kameňmi v rukách a srdciach láskavo oslobodil od krutého trestu. „Kto je bez viny, nech prvý…“ Povzbudil ju na cestu dobra. A pritom ju prichytili priamo pri hriechu.
Tak by asi bolo dobré si do osobného spovedného zrkadielka zaradiť aj položku: „Ako som sa vyjadroval na internete na adresu blížneho či blížnej? Nešíril som ďalej veci, v ktorých bola akoby v klietke hanby uväznená nejaká ľudská bytosť? Čo zdieľam…?“
Už som veľakrát zažil, že sa ľudia na niečom pohoršili, odsúdili to a neskôr sa ukázalo, že všetko bolo úplne ináč. A ospravedlniť sa a vziať to späť sa niekedy už ani nedá… Takúto klietku hanby na nesprávnom človekovi si potom berieme vo svojom vnútri do večnosti. Aj s následkami, ktoré sme tým spôsobili.
Ohováranie a osočovanie môže niekedy aj zabíjať… Na priečelí krásnej radnice v Levoči je jedna z čností opísaná takto: „Spravodlivosť je dať každému, čo mu patrí.“ Ani nie menej, ani nie viac.
No pre nás, čo sme pod zákonom lásky, treba pri trestaní vždy zohľadniť aj váhu Kristovho kríža. Je vždy na protiľahlej miske váh, ako je miska hriešnika, previnilca, chybujúceho, pomýleného, zmäteného alebo duševne zraneného. Odporúčam dovažovať s veľkým citom.
