Závisť sa nepriznáva ľahko. A predsa ju v istej miere poznáme takmer všetci. Usvedčuje nás z nej posledné prikázanie Desatora: „Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho.“ Toto prikázanie nehovorí len o majetku. Závisť sa v nás ozve vždy, keď nás vyruší úspech, uznanie, talent či spokojnosť druhých.
Zažívame ju pri povýšení kolegu, pri nekonečnom prehliadaní sociálnych sietí, pri pohľade na niekoho, komu sa zjavne darí viac než nám. Paradoxne aj v prostredí Cirkvi, napríklad vtedy, keď má niekto väčší priestor, väčší vplyv alebo viditeľnejšiu službu.
Čo vlastne cítime?
Závisť patrí medzi sedem hlavných hriechov. Nazývame ich hlavnými, pretože sú prameňom, z ktorého vyvierajú ďalšie negatívne postoje a skutky.
Kresťanská tradícia ju definuje ako zármutok nad dobrom druhého. Nejde teda len o to, že by sme niečo chceli. Problémom je, že nám prekáža, že to má niekto iný.
Katechizmus Katolíckej cirkvi s odvolaním sa na svätého Gregora Veľkého upozorňuje, že zo závisti sa rodí nenávisť, ohováranie, osočovanie, zvrátená radosť z nešťastia blížneho a smútok nad jeho šťastím. Závisť teda nie je nevinný pocit. Ak jej dáme priestor, otrávi naše vnímanie reality aj ľudí okolo nás.
Popieranie
Do hry často vstupujú obranné mechanizmy. Presviedčame sa, že nejde o závisť, ale o „spravodlivé rozhorčenie“. Nechceme si priznať, že nám cudzie dobro jednoducho prekáža.
Závisť ako prvotná emócia (pocit, ktorý sa objaví) ešte nemusí byť hriechom. Hriechom sa stáva v momente, keď ju necháme prerásť do postoja, ktorý ovplyvňuje naše slová a správanie.
Ak ju potlačíme namiesto toho, aby sme ju priznali, prejaví sa v sarkazme, zľahčovaní úspechov druhých alebo v neustálej vnútornej nepohode.
Závisť a žiarlivosť
Je dôležité tieto dva pojmy rozlišovať:
Žiarlivosť pramení zo strachu o vzťah. Bojíme sa, že stratíme niekoho blízkeho.
Závisť pramení z porovnávania. Trápime sa, že niekto iný je úspešnejší, schopnejší, uznávanejší.
Pravdivé pomenovanie toho, čo prežívame, je prvým krokom k uzdraveniu.
Závisť funguje ako kontrolka na palubnej doske. Poukazuje na miesta, kde nie sme vnútorne zahojení. Možno túžime po uznaní, ktorého sa nám nedostáva, alebo sme unavení a nevieme si nastaviť zdravé hranice. Možno máme pocit, že naše úsilie si nikto nevšíma.
Skôr než začneme hodnotiť druhých, skúsme si položiť tri otázky:
- Prečo ma tento konkrétny úspech druhého tak zasiahol?
- Čo mi v mojom vlastnom živote aktuálne chýba?
- Čo môžem vo svojej situácii reálne zmeniť?
Týmto spôsobom presunieme pozornosť od porovnávania k osobnej zodpovednosti.
Praktické kroky
Po priznaní je dôležité vyznanie. Hriechy odovzdané vo sviatosti zmierenia strácajú postupne nad nami moc. Verbalizujeme ich, oddeľujeme od seba a odovzdávame Kristovi. Pomaly si uvedomujeme, že Boh nás s nikým neporovnáva. Nepýta sa nás, či sme lepší než náš blížny; pýta sa, či sme verní darom, ktoré zveril nám osobne.
Preto je najlepším liekom proti závisti vďačnosť. Tieto dva postoje nemôžu existovať súčasne. Závisť nás drží v porovnávaní s inými. Vďačnosť nás vedie k pohľadu na dary a najmä na ich darcu. V praxi sa osvedčuje minútka vďačnosti. Skúsme k modlitbe pridať 60 sekúnd, počas ktorých vymenujeme konkrétne skutočnosti, za ktoré sa Bohu denne poďakujeme. Ak je totiž vďačnosť pamäťou srdca, potom je pre závisť typická zábudlivosť.
