Správa o smrti Charlieho Kirka, mladého manžela a verejného aktivistu, zasiahla mnohých po celom svete. Zastrelili ho počas verejného vystúpenia a jeho manželka Erika zostala zo dňa na deň sama.
Keď som o tom čítala, zatriaslo to aj mnou ako manželkou. Zrazu som si predstavila, aké by to bolo, keby mi niekto zobral muža. Keby som ráno poslala manžela do obchodu a už by sa nikdy nevrátil. Táto myšlienka ma vydesila – a zároveň vo mne vyvolala vďačnosť za každú chvíľu, ktorú spolu máme.
Strata manžela totiž nie je len fyzická neprítomnosť. Je to koniec niečoho, čo ako manželia spolu roky budujú. Zrazu niet toho, komu večer porozprávaš, čo sa ti stalo. Niet ramena, o ktoré sa oprieš, keď ťa deti vyčerpajú. Niet pohľadu, ktorý ti aj bez slov povie: „Som tu s tebou.“
Smrť manžela znamená aj stratu budúcnosti, ktorú ste si vysnívali – spoločné cesty, projekty, rozhovory o starobe. Všetko sa náhle pretrhne a zostane len ticho. Preto je také ťažké smútiť: človek neplače len nad tým, čo sa stalo, ale aj nad tým, čo už nikdy nebude.
Manželka Charlieho Kirka Erika povedala po jeho smrti vetu, ktorá má pre mňa obrovskú silu: „Svet je zlý. Ale máme nádej v našom Spasiteľovi.“ Jej svedectvo pripomína, že hoci smrť rozbíja, viera dokáže niesť. V Kristovi je nádej, že smrť nemá posledné slovo.
Táto tragédia je pre mňa výzvou. Nielen viac si vážiť svojho muža a čas, ktorý nám je darovaný. Ale aj vedieť stáť pri tých, ktorých strata zasiahla – byť pri nich tichou prítomnosťou, podporou, modlitbou. Pretože až vo chvíľach, keď sa zrúti to najdrahšie, spoločenstvo a viera ukazujú svoju silu.
Verím, že sa nikdy neocitnem v situácii Eriky Kirkovej. Ale táto udalosť mi otvorila oči: manželstvo je dar, nie samozrejmosť. A každý deň, keď môžem svojho muža držať za ruku, je deň, za ktorý mám ďakovať Bohu.
