Nedávno ma zaujala správa o mladej žene trpiacej anorexiou, ktorej namiesto liečby ponúkli lekársky asistovanú samovraždu – eutanáziu. Môj „rodičovský filter“ spozornel aj preto, túto chorobu poznám zblízka – nie z kníh či rozprávania iných, ale z vlastnej rodiny. Dobre poznám každodenný strach i bezmocnosť, keď človek, ktorého milujete, odmieta jedlo. Viem, aké je to pozerať sa na telo, ktoré chradne, i dušu, ktorá sa pomaly vytráca. Snažíte sa všemožne pomôcť, no tento spôsob „pomoci“ vám ešte na um nezišiel.
Príbeh Jane Allenovej o krehkosti chápania ľudskej dôstojnosti sa odohral v americkom štáte Colorado, kde zákon dovoľuje lekársky asistované ukončenie života. Mladá žena, ktorá roky zápasila s anorexiou, vyhľadala odbornú pomoc na špecializovanej klinike pre poruchy príjmu potravy. Namiesto intenzívnej liečby však počula vetu, že jej prípad je „terminálny“ a že má „právo“ požiadať o „koktail smrti“. Vraj preto, že jej choroba je nevyliečiteľná.
Lenže anorexia nie je diagnóza, ktorá sa nevyhnutne končí smrťou, hoci štatistiky hovoria o 10 percentách prípadov. Je to ťažká, vyčerpávajúca, ale liečiteľná porucha, ktorá si vyžaduje čas, trpezlivosť a ľudskú blízkosť. Lekárske označenie takého pacienta za „terminálneho“ preto vyvoláva otázky.
Jane sa napokon rozhodla žiť. Odmietla smrteľné lieky, ktoré jej chceli podať. Vďaka zásahu jej otca sa jej podarilo opäť jesť, prestať s liekmi a nájsť silu pokračovať. Dokonca sa presťahovala, našla si prácu a začala znovu veriť, že život môže mať zmysel. Po rokoch hladovania však jej telo nevydržalo, zomrela v roku 2024 na následky poškodenia organizmu.
Jej otec dnes hovorí: „Keby jej v tej klinike nevraveli, že už niet pomoci, možno by tu ešte bola.“ Pripomína, že jeho dcéra bola vtedy pod vplyvom liekov, ktoré jej bránili myslieť jasne.
V Colorade dostalo len v roku 2024 recept na „lieky smrti“ vyše päťsto osôb. U niektorých lekári použili termín „terminálna anorexia“, hoci taká diagnóza v medicíne oficiálne neexistuje. Možno je to len zjednodušené pomenovanie rezignácie.
Pre nás ako katolíkov je to téma, ktorá sa dotýka samotného základu viery – presvedčenia, že život má hodnotu aj v utrpení. Že aj človek, ktorý trpí, zostáva obrazom Boha. Cirkev neodmieta utrpenie pre tvrdosť srdca, ale pre pochopenie, že práve v utrpení sa často rodí láska a blízkosť, menia sa vzťahy.
Keď vidíme dcéru zápasiť s chorobou, ktorá ju ničí, nechceme utekať pred bolesťou. Chceme ju niesť s ňou. Modlíme sa spolu, aj keď niekedy už nevieme, čo povedať. Veríme, že Boh stojí pri nej, keď my nevládzeme.
Niektorí tvrdia, že asistovaná samovražda je prejavom milosrdenstva. Ale milosrdenstvo bez nádeje nie je láska – je to rezignácia. Láska, ktorá sa stará trpezlivo, neúnavne, je oveľa ťažšia, ale jediná skutočná.
Hranica medzi súcitom a zúfalstvom je veľmi tenká. Ak ju prekročíme, začneme nazývať smrť riešením. Ale človek, ktorý trpí, nepotrebuje „riešenie“ – potrebuje blízkosť, vieru a čas.
Naša dcéra stále bojuje. Každý deň, každé sústo, každý pohľad do zrkadla je pre ňu skúškou. Ale každý jej úsmev je pre nás pripomienkou, že život má cenu aj v svojej krehkosti. Keď sa modlíme, prosíme za ňu aj za všetkých, ktorí bojujú so svojím telom, so svojou mysľou, so svojím strachom. Aby nikdy nepočuli slová: „Už nemusíš žiť.“
Lebo Kristus, ktorý niesol kríž, nepovedal svetu: „Už to vzdávam.“ Povedal: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23,46)
A tento rozdiel mení všetko.
