Hádam každý veriaci človek už zažil obdobie, keď sa mu nechcelo modliť. Vo vnútri sme necítili žiadnu chuť ani potrebu obracať sa k Bohu. Taká duchovná (s)púšť.
Nejde pritom nevyhnutne o stratu viery alebo o vedomé zanedbávanie duchovného života. Modlitba prestáva byť prirodzenou súčasťou dňa. Skúsenosť duchovného sucha však nemusí byť znakom zlyhania. Môže sa stať impulzom k hlbšiemu pochopeniu samotnej podstaty modlitby: v modlitbe nejde o splnenie našich prosieb, ale o možnosť zhovárať sa s Bohom a mať s ním živý vzťah.
Ako teda reagovať, keď chuť k modlitbe chýba a nevieme sa k nej prinútiť? Čo robiť v takej chvíli?
Ak je to možné, dobrým krokom je vstúpiť do otvoreného kostola, sadnúť si a jednoducho zostať v tichu. Neviditeľná prítomnosť Krista pôsobí nezávisle od vnútornej nálady človeka. On, ktorý je od večnosti obrátený k Otcovi, dokáže v človeku znovu prebudiť túžbu obracať sa k Bohu, ktorý je plný dobroty.
Uzdravujúce vedomie
Prvým krokom je všimnúť si, že aj táto situácia má svoje pozitívne stránky. Skutočnosť, že si všimneme, že sa nám nechce modliť, naznačuje, že nám na duchovnom živote záleží. Duchovná ľahostajnosť by sa totiž prejavila absenciou otázok.
Sucho v modlitbe často vytvára vnútorné prázdno. A práve toto prázdno sa môže stať miestom, kde sa rodí nová túžba.
Túžba vrátiť sa
Druhým krokom je rozhodnutie vyjsť z púšte. Aj keď chuť k modlitbe zmizla, často v nás zostáva nostalgia za časmi, keď bola naša modlitba prirodzená a jednoduchá. Keď sme sa Bohu prihovárali s dôverou, podobnou dôvere dieťaťa voči otcovi.
Túto skúsenosť pozná aj žalmista: „Duša sa mi rozplýva pri spomienke, ako som putoval ku vznešenému stánku a vstupoval do domu Božieho s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou uprostred zástupov sláviacich sviatky.“ (Ž 42,5)
Práve spomienka na niečo vzácne, čo sme stratili, sa môže stať odrazovým mostíkom. Slabosť sa môže premeniť na silu. Môže nás povzbudiť, aby sme sa nenechali unášať duchovnou apatiou.
Modliť sa za túžbu modliť sa
Napokon prichádza tretí krok, ktorý sa môže zdať paradoxný: modlitba samotná. Aj keď sme stratili chuť modliť sa, často v nás zostáva aspoň silná túžba neostať v tomto stave. A na koho sa obrátiť, ak nie na toho, ku komu sme sa modlievali doteraz?
Žiadne dlhé formulácie. Predložme jednoduchú prosbu adresovanú Bohu, aby obnovil našu o túžbu modliť sa. Znamená to priznať si vlastnú hranicu a zároveň ponechať iniciatívu Bohu:„Pane, prosím o túžbu modliť sa“ alebo „Pane, vlož mi do srdca túžbu modliť sa.“
Práve v tomto bode môžeme dospieť k pochopeniu, že cieľom modlitby nie je odpoveď na konkrétne otázky a prosby, ale samotná blízkosť Boha. Byť s ním v spojení aj bez slov. Pretože v tejto jednote spočíva radosť, ktorú nazývame nebo.
