Druhý máj sa v kalendároch Rímskokatolíckej i Gréckokatolíckej cirkvi spája s menom svätého Atanáza z Alexandrie, ktorému už starovek dal príznačný prívlastok Athanasius contra mundum – Atanáz proti svetu. Nie preto, že by miloval konflikt, ale preto, že sa ani na okamih nevzdal pravdy o Božstve Ježiša Krista – a v časoch, keď sa zdalo, že väčšina biskupov i cisárov podlieha ariánstvu, v tom naozaj stál takmer osamelo.
Atanáz sa narodil okolo roku 297 v Alexandrii. Ako chlapca si ho všimol biskup Alexander, keď sa s kamarátmi na brehu mora hrali „na krst“, a presvedčil ho, aby sa pripravil na duchovnú dráhu. Po teologických štúdiách sa stal Alexandrovým diakonom a v roku 325 ho sprevádzal na Prvom nicejskom koncile. Mladý diakon tu patril k najhorlivejším obhajcom slova homoúsios – „jednej podstaty“ –, ktorým koncil vyznal, že Syn je pravý Boh rovnako ako Otec.
Keď Alexander o tri roky zomrel, všetky oči sa obrátili na tridsaťročného Atanáza. V roku 328 bol jednomyseľne zvolený za patriarchu Alexandrie – a tým sa začal boj jeho života. Ariánski biskupi a dvorní teológovia presvedčili cisárov Konštantína, Konštancia II., Juliána Odpadlíka i Valensa, aby Atanáza päťkrát zosadili a poslali do vyhnanstva. Raz skončil v Trevíri, inokedy v Ríme, dva razy sa skrýval medzi egyptskými púštnymi mníchmi, napokon si siedmy rok vyhnanstva odžil v hrobke príbuzných pri Alexandrii. Medzitým však neprestal viesť svoju cirkev: každý rok písal veľkonočný list, v ktorom veriacim oznamoval dátum Paschy a povzbudzoval ich vo viere. V liste z roku 367 prvýkrát presne vymenoval 27 kníh Nového zákona – kánonický zoznam, ktorý Cirkev používa dodnes.
Najsilnejšou zbraňou alexandrijského biskupa boli knihy. V traktátoch Proti pohanom a O vtelení Slova vysvetlil, prečo sa Stvoriteľ stal človekom, a v štyroch rečiach Proti ariánom obhájil Synovu rovnosť s Otcom. V listoch Serapionovi ukázal Božstvo Svätého Ducha a v Živote svätého Antona predstavil svetu ideál mníšstva. Práve s pustovníkom Antonom, „otcom mníchov“, udržiaval Atanáz úzke priateľstvo – a keď prenasledovanie zosilnelo, našiel u neho útočisko.
Po poslednom návrate z exilu v roku 366 strávil Atanáz sedem pokojnejších rokov, počas ktorých obnovoval porušenú disciplínu a učil veriacich dôverovať sile krstu a Eucharistie. Zomrel 2. mája 373 v Alexandrii, obklopený kňazmi a ľudom, ktorý nikdy neprestal milovať. Krátko po jeho smrti ho svätý Gregor Naziánzsky nazval „stĺpom Cirkvi“ a západná cirkev mu neskôr prisúdila titul Učiteľ Cirkvi.
Atanáz nás aj po šestnástich storočiach učí, že pravda nie je otázkou väčšiny. Vernosť Kristovi môže stáť veľa, no jedine ona prináša slobodu a pokoj. V dnešnom svete relativizmu znie jeho odkaz jasne: „Kto sa drží vteleného Slova, nemusí sa báť ani výčitiek, ani vyhnanstva. Pravda sa skôr-neskôr ukáže, lebo Kristus je vždy silnejší než klam.“
Veriaci sa na svätca obracajú aj týmito modlitbami:
Tropár: Veľkňaz a patriarcha Atanáz, – bol si stĺpom pravovernosti. – Svojou božskou náukou upevňoval si Cirkev, – lebo správne si hlásal, že Syn je jednej podstaty s Otcom. – Ctihodný otče, zahanbil si Ária, – vypros nám u Krista veľké milosrdenstvo.
Kondák: Upevnil si pravovernú náuku, – a vyrúbal si tŕnie bludov. – Duchovnou rosou si rozmnožil semeno viery, – preto ťa oslavujeme, ctihodný otče Atanáz.
