Sedemnásty január patrí v kalendári Gréckokatolíckej i Rímskokatolíckej cirkvi svätému Antonovi Veľkému, známemu aj ako Anton Pustovník či Anton Eremita. Životný príbeh tohto egyptského mnícha, askétu a pustovníka, označovaného za otca mníšstva, je zaznamenaný v diele Vita Antonii svätého Atanáza (asi 296 – 373), ktorého popularita viedla k rozšíreniu ideálu mníšskeho života.
Anton sa narodil okolo roku 251 v egyptskej dedine Koma neďaleko mesta Herakleopolis Magna ako syn bohatých kresťanských rodičov. Keď mal 20 rokov, obaja rodičia zomreli a Anton zdedil rozsiahly majetok i zodpovednosť za mladšiu sestru. Jedného dňa ho v chráme hlboko zasiahli slová z Evanjelia podľa Matúša: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21)
Anton rozhodnutý zasvätiť svoj život modlitbe a pôstu v samote rozdal svoj majetok a sestru zveril do opatery monastiera. Utiahol sa najprv do opustených hrobiek a neskôr do starej opustenej rímskej pevnosti na východnom brehu Nílu, kde strávil 20 rokov v úplnom odlúčení od sveta. Keď ho jeho nasledovníci našli, bol v dobrej telesnej i duševnej kondícii, čo považovali za dôkaz Božej milosti.
Antonov život však nebol poznamenaný iba pokojom a meditáciou. Často zápasil s pokušeniami, ktoré pripisoval diablovi. Tieto pokušenia mali podobu túžby vrátiť sa k majetku, starosti o sestru či pýchy z vlastného duchovného pokroku.
Diabol ho raz aj fyzicky napadol, až Anton zostal ležať na zemi ako mŕtvy. Keď ho priatelia našli, odniesli ho do chrámu. Tam sa Anton obrátil na Boha s výčitkou: „Kde si bol, keď som ťa potreboval?“ Boh mu odpovedal: „Bol som pri tebe a sledoval som tvoj boj. Neopustil som ťa.“
Hoci Anton žil ako pustovník, jeho životný štýl priťahoval mnohých nasledovníkov. Tí za ním prichádzali, hľadajúc radu a duchovné vedenie. Anton ich povzbudzoval, aby boli vytrvalí, pokorní a radostní. Tých, čo sa rozhodli nasledovať jeho príklad, učil životu v odriekaní a modlitbe. Tak vznikli prvé spoločenstvá kresťanských anachorétov – pustovníkov, ktorí žili oddelene, ale v duchovnej jednote.
Anton veril, že asketický život je formou nekrvavého mučeníctva. Podľa neho bolo dôležité nielen vyhýbať sa hriechu, ale aj pestovať cnosti a úplne sa spoľahnúť na Boha.
V neskorších rokoch sa Anton v túžbe po samote presťahoval hlboko do púšte na horu Kolzim, kde žil v oáze, no aj tam ho jeho nasledovníci našli. Zomrel vo veku 105 rokov so želaním, aby miesto jeho pohrebu zostalo neznáme.
Traduje sa, že relikvie svätého Antona sa podarilo nájsť až za cisára Justiniána (527 – 565) okolo roku 561. Vtedy preniesli jeho pozostatky do Alexandrie. Keď v roku 635 mohamedáni dobyli Egypt, boli jeho pozostatky prevezené do Konštantínopola, odkiaľ sa ich veľká časť ako dar cisára Romana IV. (1069 – 1071) dostala v roku 1070 do Francúzska, kde ich uložili v novom kostole budúceho Opátstva svätého Antona v obci La Motte-aux-Bois. Od roku 1491 je jeho hlava uložená v Kostole svätého Juliána Špitálnika v Arles. Časti relikvií možno nájsť aj v Luxemburgu (Echternach), Nemecku (Bergisch Gladbach-Herkenrath) i Taliansku (Florencia).
Svätý Anton je patrónom domácich zvierat, farmárov, tkáčov, hrobárov a ľudí trpiacich pokušeniami, kožnými chorobami, morom a nákazami, vredmi, bolesťami hlavy, syfilisom a leprou. Za svojho patróna ho považujú aj príslušníci francúzskej cudzineckej légie.
Antonove pokušenia inšpirovali viacerých slávnych maliarov i literátov, aby ich umelecky stvárnili.
S menom svätého Antona sa spája choroba ergotizmus, ľudovo zvaná ohnivý mor svätého Antona, ktorú po stáročia spôsobovala konzumácia obilia napadnutého námeľom. Epidémia tejto choroby napríklad v roku 994 zabila v Európe okolo 40 000 ľudí. V 11. storočí preto vznikol vo Francúzsku špitálsky rád antonitov, ktorý sa prednostne staral o chorých trpiacich touto chorobou. Antoniti pôsobili aj na viacerých miestach dnešného Slovenska, okrem iného od roku 1288 v Dravciach na Spiši, kde založili nemocnicu (xenodochium) a postavili jedinečný kostol zasvätený svojmu patrónovi (dnes svätej Alžbety Uhorskej).
Na Slovensku je svätému Antonovi Pustovníkovi zasvätených osem kostolov; jeden z nich sa nachádza v meste Spišská Belá, ktorého je aj patrónom, ďalší stojí v obci Svätý Anton, rodisku biskupa Michala Buzalku, mučeníka komunistického režimu. O patrocínium kostola v banskobystrickej mestskej časti Sásová sa Anton Pustovník delí s ďalším púštnym otcom, svojím súčasníkom Pavlom Pustovníkom.
