Prednedávnom som si všimol na sociálnych sieťach pod profilom šéfredaktora časopisu .týždeň Štefana Hríba napísané: „Dopísal som knižku, ktorá sa volá o Bohu, ktorý neexistuje. Rozmýšľal som o nej viac ako 10 rokov, hovoril som o jej obsahu s mnohými podnetnými ľuďmi z oblasti vedy aj duchovného sveta, prečítal som kvôli nej desiatky kníh, dopozeral stovky hodín prednášok a diskusií a najmä som si vedome upratoval to, čomu verím.“
Domnievam sa, že mnoho ľudí nebude ani ďalej čítať, no veď prečo strácať čas čítaním o tom, čo neexistuje. A ešte od autora, ktorý sa mi javí akosi podozrivo, z minulosti známeho tým, že mu oficiálna Cirkev nie je akosi po vôli. Veď kto by si kúpil knižku, aby si prečítal o tom, že neexistuje ďalšia slnečná sústava alebo neexistuje večera na jeho stole. Písať o tom, čo neexistuje, je strata času.
A predsa ma tento status úprimne potešil. V dobe, keď sa Bohom nikto nezaoberá, prichádza niekto s tým, že mu venoval desať rokov svojho života. Nepamätám si z poslednej doby, aby pápež vydal nejakú encykliku venovanú Pánu Bohu. Zdá sa, že aj Cirkev má plné ruky synodálnych predstáv o ľuďoch, o tom, ako by mala Cirkev vyzerať, koho by mala prijímať a koho nie, komu a do akej miery by mala ukázať svoje prijatie iných cirkví či náboženstiev, ako sa priblížiť čím ďalej tým viac sekularizovanému človeku. A pokým my v Cirkvi hľadáme sekulárneho človeka, tento človek hľadá Boha.
A nielenže hľadá. Ako sám píše, strávil týmto hľadaním desať rokov, viedol množstvo rozhovorov, počúval hodiny prednášok. A toto človek jednoznačne nerobí z dlhej chvíle, nebude to ani prokrastinácia či márnenie času sledovaním videí na Instagrame. Tu ide o čosi viac a to sa musí oceniť.
A k čomu ďalej prichádza?
Hríb píše, že Boh, „ktorému tu automaticky hovoríme Boh“, neexistuje. Že je to prázdne slovo, prísny tieň kdesi hore, ktorý miluje príkazy, moc a vylučovanie. Inými slovami: Boh, ktorého odmieta, je karikatúra. A s tým sa dá súhlasiť – taký Boh naozaj neexistuje. Problém sa však nezačína pri tom, že Boh neexistuje, ale pri tom, že sme si ho vymenili za abstrakciu, ktorá nikoho nespasí a nikoho nemiluje.
Prirodzený pohyb viery je iný. Kresťanstvo sa začína pri jasliach – pri konkrétnom Dieťati, ktoré sa dá vziať na ruky, má matku, dýcha chladný betlehemský vzduch. Od tejto konkrétnosti sa človek učí prechádzať k hlbším tajomstvám: k Eucharistii, k Trojici, k vnútornému boju o pravdu. Od jasieľ pohanského panteizmu k vysokej škole kresťanstva; k osobnému Bohu. Od Boha, ktorý plače, k Bohu, ktorý je večný Logos.
Dnešný človek však kráča opačným smerom. Začal pri osobnom Bohu – aspoň kultúrne – a končí pri Bohu rovnice. Pri Bohu, ktorý je „princípom“, „energiou“, možno „mysterióznou silou“, ale rozhodne nie je Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba. Blaise Pascal to pomenoval drsne: Boh filozofov nie je Bohom patriarchov. Boh filozofov sa dá dokázať, ale nedá sa do neho zamilovať. Boh Abraháma sa nedá úplne pochopiť, ale zato sa dá nasledovať.
Hríb vo svojej knihe odmieta predstavu, že by tento Boh mohol „diskvalifikovať“ hinduistov, budhistov či pôvodných obyvateľov Ameriky. Vraj by to bolo kruté – trestať niekoho za to, že sa narodil inde. Tu má pravdu v tom, že Boh krutý nie je. Mýli sa však, keď tvrdí, že kresťanský Boh je takto krutý. Cirkev nikdy netvrdila, že tí, ktorí nepoznali Krista, sú automaticky zatratení.
Apoštol Pavol píše, že pohania, ktorí nemajú Zákon, „sú sami sebe zákonom“ a tým dokazujú, že to, čo Boh chce, je vpísané v ich srdciach (porov. Rim 2,14-15). Na inom mieste dodáva, že Božiu moc a božstvo možno od stvorenia sveta „vidieť v dielach stvorenia“ (Rim 1,19-20). Inými slovami: Boha je možné do určitej miery poznať aj bez Biblie a katechizmu. Kto ho úprimne hľadá a poslúcha hlas svedomia, nie je mimo Božieho dosahu.
Starokresťanská tradícia je v tomto prekvapivo veľkorysá. Svätý Augustín hovorí, že „mnohí sú v Cirkvi telom, ale nie srdcom; a mnohí sú mimo Cirkvi telom, ale vnútri srdcom“. Cirkev verí, že všetci sú spasení len vďaka Kristovi – ale nie všetci ho musia poznať menom, aby sa ich dotkla jeho milosť. Spása nie je odmena za správnu odpoveď v teologickom teste, ale dar. Ak Hríb odmieta Boha, ktorý „trestá“ dobrého hinduistu len preto, že žil v inom kultúrnom priestore, odmieta boha, ktorého Cirkev nikdy nehlásala.
Tým sa dostávame k jeho ďalšej námietke: Boh, ktorého vzývajú katolíci, je vraj v rozpore so svetom. Ak je duchovný, nemôže mať nič spoločné s týmto chaotickým, materiálnym, nedokonalým vesmírom. No práve to je predstava, ktorú už Pavol rozbil. Svet nie je bariéra, ktorá nás delí od Boha; svet je prvá kniha, v ktorej sa o Bohu dá čítať.
Svätý Bernard z Clairvaux preto píše: „Ver mi, v lesoch nájdeš viac poučenia než v knihách. Stromy a kamene ťa naučia to, čo sa od učiteľov nenaučíš.“ Stromy, kamene, hory a rieky neustále kričia o Bohu. Šum lístia je chválospev, aj keď ho tak nepočujeme. Prúd rieky je žalm v tekutom stave. Morské vlny tlieskajú na jeho chválu. Nie preto, že by Boh potreboval potlesk, ale preto, že krása vždy smeruje k svojmu zdroju.
Tu prichádza ďalšia Hríbova otázka: „Chváliť Boha – ale načo? Aký normálny otec by túžil po tom, aby ho vlastné dieťa oslavovalo a chválilo? Nebolo by to nezdravé?“
Nebolo. Lebo Boh nie je neurotický otec, ktorý potrebuje komplimenty. Chvála nie je psychoterapia Božieho ega. Chvála je uzdravovanie nášho zraku. Keď dieťa povie otcovi „ďakujem“ či „ľúbim ťa“, nie je to preto, že otec by bez týchto slov zomrel. Je to preto, že práve v týchto slovách dieťa rastie, vstupuje do vzťahu a prestáva byť uväznené v sebe.
Jednou z najkrajších viet raného kresťanstva je veta lyonského biskupa Ireneja: „Gloria enim Dei vivens homo, vita autem hominis visio Dei – Slávou Boha je živý človek a životom človeka je videnie Boha.“ Svätý Ján Pavol II. túto vetu voľne prekladal takto: „Najväčšou slávou Boha je, keď človek žije plný a skutočný život, život, ktorý odráža Božiu prítomnosť a Božiu lásku.“
Boh teda nehľadá slepú poslušnosť, ale plnosť života. Nechce mať pri sebe armádu zakomplexovaných fanúšikov, ale synov a dcéry, ktorí sa prestanú báť žiť. Chvála Boha nie je útek z reality, ale spôsob, ako ju konečne vidieť pravdivo: ako dar, nie ako náhodu.
A tu sa vracia otázka, ktorú si kladieme všetci, či už sme čítali Hríbovu knihu, alebo ju ignorujeme. Boh ťa nestvoril, lebo potreboval niekoho, kto by plnil jeho prikázania. Nestvoril ťa, aby si svoje ruky presiľoval stavbou katedrál, a nestvoril ťa, aby si si svoje nohy, obuté v starostlivo vyčistených topánkach, namáhal, chodiac každú nedeľu do kostola, a tam v tvrdých a nepohodlných laviciach, starostlivo vyobliekaný v kostolných šatách, pred ním kľačiac, sklonil hlavu.
Boh nepotrebuje nič, a preto nestvoril Adama, lebo ho potreboval, nestvoril mňa, lebo ma potreboval, tak ako pre svoju potrebu nestvoril na tomto svete nič. Čo však môže byť dôvodom Adamovej existencie? A prečo musím ráno vstať, pripraviť jedlo deťom, ísť sa prejsť so psom, trčať v dopravnej zápche, počúvajúc symfóniu trúbiacich vodičov, potiť sa v aute s pokazenou klímou, aby som mohol načas splatiť hypotéku za svoj trojizbový panelový byt?
„Čo je zmyslom môjho života?“ pýta sa muž s diagnózou krízy stredného veku. „Žila som správne?“ pýta sa žena, ktorá vidí v zrkadle prehratý boj so svojou zvráskavenou tvárou. Čoraz belšie vlasy jej nie celkom taktne kladú túto patetickú otázku. Márne sa ich snaží umlčať novým farebným prelivom. „Ako mám čo najúspešnejšie žiť?“ kričí vyhladované srdce mladého človeka, túžiaceho ochutnať všetky dobroty celého sveta.
Odpoveď nám dáva lyonský biskup Irenej. Boh stvoril Adama preto, aby ho mohol zahrnúť svojou dobrotou. Boh stvoril teba, aby ťa mohol obdarovať. A tak nie je podstatná otázka: Čo mám urobiť, aby som bol spasený? Boh sa nepýta, ako si žil svoj život, ani nie je zvedavý, či budeš úspešný podnikateľ, či zabezpečíš rodinu a budeš chodiť dvakrát do roka na dovolenku k moru, či vyštuduješ prestížnu školu, či zabehneš maratón v nadpriemernom čase, či poskytneš deťom kvalitného zubára alebo ich úspešne donútiš podstúpiť sviatosť birmovania či svadbu v kostole. Svätý Irenej nám kladie otázku: „Žil si plný život?“
Čo to však znamená? Ani tu nás Irenej nenecháva bez odpovede: „Život človeka spočíva v tom, že vidí Boha.“ Život človeka nespočíva v tom, koľko toho dosiahol, ale v tom, kto zbadá, koľko dostal. A preto Kristus radí tomu najúspešnejšiemu z úspešných: „Predaj všetko, čo máš, a nasleduj ma.“ Neradí mu to preto, lebo mať majetok nie je správne, ale preto, aby aj on mohol uvidieť Boha, aby aj on mohol uvidieť to všetko, čím je obdarovaný, a uzrel, aký bol napriek svojmu bohatstvu chudobný.
Na všetky Hríbove argumenty netreba odpovedať. Nie preto, že by na ne neexistovala odpoveď, ale preto, že jadro problému neleží iba v logike. Vidíme, že aj mimo Cirkvi ľudia úprimne túžia po Bohu. Našou úlohou nie je ich naháňať ani ich presviedčať o vlastnej superiorite. Máme len ukazovať pravý, neskreslený obraz Boha – nie jeho karikatúru, nie sociologickú masku, nie abstraktný vzorec.
Štefan Hríb by osobného Boha určite mohol stretnúť. Ale na to nestačí počúvať prednášky a premýšľať. Ako on sám hovorí, podstatná je láska. Nielen medzi nami navzájom, ale aj so svojím Stvoriteľom. Láska, ktorá je synonymom modlitby. A to je možno najhlasnejšie ticho celej knihy – nikde nepíše.
„Dopísal som knižku, ktorá sa volá O Bohu, ktorý neexistuje. Rozmýšľal som o nej viac ako 10 rokov, hovoril som o jej obsahu s mnohými podnetnými ľuďmi z oblasti vedy aj duchovného sveta, prečítal som kvôli nej desiatky kníh, dopozeral stovky hodín prednášok a diskusií a najmä som si vedome upratoval to, čomu verím.“
Ak by čo i len desatinu tohto času venoval modlitbe, isto by názov knihy znel inak.
