Keď sa dnes spomenie Burundi alebo Rwanda, mnohým sa vybaví genocída, etnické násilie a obrazy hrôzy, ktoré otriasli svetom v deväťdesiatych rokoch. Len málokto si však pri týchto krajinách spomenie na ženu, ktorá sa rozhodla odpovedať na nenávisť spôsobom, ktorý znie takmer neuveriteľne – láskou.
Volá sa Marguerite Barankitse a jej príbeh je dôkazom, že aj v najtemnejších chvíľach dejín môže človek zostať svetlom.
V roku 1993 sa Burundi ponorilo do občianskej vojny. Zabíjanie medzi etnickými skupinami Hutuov a Tutsiov sa šírilo krajinou ako požiar. Marguerite vtedy pracovala v katolíckom prostredí a snažila sa pomáhať deťom. Jedného dňa sa ocitla v malej kaplnke, kde pred jej očami zavraždili 72 ľudí – jej priateľov, kolegov aj členov rodiny.
Také niečo človeka zlomí.
Neskôr priznala, že v tej chvíli stratila vieru. Plakala a pýtala sa Boha: „Ako si mohol stvoriť ľudí schopných takejto nenávisti?“ Zdalo sa jej nemožné hovoriť ešte o láske, keď okolo nej vládla brutalita.
A predsa práve tam, medzi slzami a strachom, zaznela veta, ktorá jej zmenila život. Povedalo ju malé dievčatko, jedno z detí, ktoré zachránila: „Stále žijeme. Sme tu.“
Možno práve toto je podstata kresťanskej nádeje. Nie naivné presviedčanie, že zlo neexistuje. Ale schopnosť vidieť život aj tam, kde sa zdá, že smrť zvíťazila.
Marguerite vtedy vzala 25 detí – Hutuov aj Tutsiov – a ukryla ich v katolíckom kostole. Mohla utiecť sama. Mohla myslieť len na vlastné prežitie. Namiesto toho sa rozhodla zostať s tými najzraniteľnejšími.
Z týchto prvých zachránených detí napokon vzniklo dielo s názvom Maison Shalom – Dom pokoja. Nebol to iba sirotinec. Bol to pokus vytvoriť nový svet uprostred ruín vojny. Miesto, kde sa deti neučili nenávidieť druhý kmeň, ale odpúšťať. Miesto, kde sa človek nehodnotil podľa pôvodu, ale podľa dôstojnosti, ktorú mu dal Boh.
Názov „Shalom“ vraj vymysleli samotné deti. Počuli v rádiu, že toto slovo znamená pokoj. A práve po pokoji najviac túžili.
Je až zarážajúce, ako často dnes počujeme, že nenávisť sa dá poraziť iba silou. Marguerite Barankitse ukazuje inú cestu. Tvrdí, že nenávisť ničí nielen obete, ale aj tých, ktorí ju nosia v sebe. Preto sa rozhodla neprijať logiku pomsty.
Jej slová znejú takmer evanjeliovo: „Láska nie je len cit. Láska je sila, ktorá dokáže z trosiek vojny vybudovať budúcnosť.“
A ona to nemyslela obrazne.
Počas vojny chodila priamo do bojových zón a vyťahovala deti spomedzi mŕtvych tiel. Zachraňovala aj tie, ktoré ostatní považovali za „stratené prípady“. Raz našla štvormesačné dieťa priviazané na chrbte mŕtvej matky po výbuchu granátu. Ľudia jej vraveli, aby ho nechala zomrieť. Ona odmietla. Dieťa prežilo a dnes z neho vyrástol dospelý muž.
Inokedy niesla na letisko dievčatko s hlbokou ranou na krku. Cestujúci ju nechceli pustiť do lietadla, báli sa pohľadu na zranené dieťa. Marguerite sa však nevzdala. „Pomôžete mi,“ povedala im. Dievčatko napokon zachránili. Dnes má vlastnú rodinu.
Takto vyzerá kresťanstvo v praxi.
Nie iba modlitba vyslovená v bezpečí kostola, ale odvaha vstúpiť do bolesti druhého človeka. Nie iba pekné slová o láske, ale láska, ktorá riskuje.
Aj preto jej príbeh tak silno oslovuje dnešný svet. Žijeme v čase polarizácie, hnevu a rozdelenia. Ľudia sa rozchádzajú pre politiku, názory či identitu. Stačí pár viet na sociálnych sieťach a z človeka sa stáva nepriateľ. A práve do takejto atmosféry zaznieva tiché, ale radikálne svedectvo ženy z Afriky: nenávisť nikdy nebude mať posledné slovo.
Marguerite zostala verná tejto myšlienke aj po ďalších tragédiách. V roku 2015 musela pre vyhrážky opustiť Burundi a utiekla do Rwandy. Ani tam však neprestala pomáhať. Založila projekt Oasis of Peace – Oáza pokoja –, ktorý pomohol desaťtisícom utečencov.
Keď hovorí o viere, nejde o abstraktné frázy. Hovorí jednoducho: „Byť kresťanom neznamená iba chodiť do kostola. Znamená to vracať dôstojnosť každému človeku.“
To je veta, nad ktorou sa oplatí zastaviť.
Pretože dnešný svet často ponúka pomoc bez blízkosti, charitu bez vzťahu a solidaritu bez obety. Marguerite však pochopila niečo podstatné: človek nepotrebuje iba jedlo či oblečenie. Potrebuje vedieť, že jeho život má hodnotu.
Možno práve preto jej príbeh tak hlboko pripomína evanjelium. Kristus predsa tiež neprišiel iba rozdávať chlieb. Dotýkal sa malomocných, zastavoval sa pri hriešnikoch, vracal dôstojnosť tým, ktorých spoločnosť odpísala.
A práve tam sa rodí skutočný pokoj – nie zo zbraní, ale zo stretnutia človeka s človekom.
Na konci jedného rozhovoru sa Marguerite Barankitse opýtali, aký odkaz chce zanechať svetu. Odpovedala jednoducho: „Nevzdávajte sa.“
Žena, ktorá videla zavraždených priateľov, držala v náručí zmrzačené deti a sama sa stala utečenkyňou, stále verí, že láska je silnejšia.
A možno práve preto jej svet verí.
(CNA)
