Vyletel z kraja cesty. Vlastne to boli dvaja vtáčikovia. Zrejme samček so samičkou sa zbližovali spoločným letom. Je to niečo ako detská naháňačka. Sústredenosť na partnera či partnerku spôsobila, že náhle zmenil smer rovno pred moje auto. Nemohol som nič urobiť.
Autá v protismere, za mnou nalepený netrpezlivý vodič z kategórie večne sa ponáhľajúcich. To sú tie typy, čo keď vložia ruku pod automatický dávkovač mydla, nemajú ani toľko trpezlivosti, aby ju tam udržali do konca dávky. Poznáte ich podľa modrým okvapkaných umývadiel.
V zlomkoch okamihov som všetko vyhodnocoval, no môj mozog urobil všetko na autopilota. Vlastne mi ani rýchlosť situácie nedala príležitosť urobiť čokoľvek racionálne. Inštinkty sú v núdzových situáciách naozaj tie, čo nekompromisne preberú opraty. V mojej situácii volant. Pokračoval som rovno a zaregistroval som len jemný náraz. Pár gramov vtáčej váhy proti rozbehnutým stovkám kíl.
V spätnom zrkadle som len smutne zaregistroval kotúľajúce sa telíčko obete nečakanej dopravnej nehody. Náhle sa skončila vtáčia láska a moje srdce zachvátil ťaživý smútok. Nečakaný zmar. Zadumaný som si zrazu uvedomil, koľko kilometrov asi nalietali rodičia toho vtáčika, kým ho vykŕmili. Koľko tisícok mušiek a komárov to bolo. Mal pokračovať v odovzdávaní života, ale nedokonalosť tohto sveta to pretrhla.
Vodiči a vodičky o tom nikdy nehovoria. Lebo každému sa to môže stať. Mačky, psíkovia a mladé líšky. Ani holuby často nedokážu včas vzlietnuť z cesty a vzdialiť sa. Včera som nad Jánovcami videl zrazeného jazveca s krásnym bielym pásom cez ňufák. Niekedy na aute nevznikne žiadna škoda, no po srnke či diviakovi je človek rád, že to vôbec prežil.
Myslím, že pri tých, čo často jazdia, je pravdepodobnosť, že sa to raz stane, hraničiaca skoro s istotou. Pár hodín alebo dní potom cíti človek temný smútok. Mlčíme o tom, lebo sa bojíme vnútorných výčitiek, či sa tomu nedalo zabrániť. Vieme, že nedalo, ale napriek tomu sa k tomu vraciame. Vnútro normálneho človeka je nastavené na ochranu života. Cítime tajomnú lásku ku všetkému živému.
Rušňovodiči sú v tomto smere asi najviac zasiahnutou skupinou obyvateľstva v mierových časoch, pretože skoro každému sa môže stať, že z krovia vystúpi zúfalý človek akurát pred jeho rozbehnutý rušeň. Alebo mu vbehne do jazdnej dráhy neopatrné auto či dieťa na bicykli. Napriek tomu, že absolútne nie je v jeho silách situáciu akokoľvek zvrátiť, vnútorné utrpenie príde tak či tak. Poznám niekoľkých a nosia v očiach taký zvláštny smútok.
Na rozdiel od zvierat a ľudí so špecifickou poruchou osobnosti máme v sebe silnú brzdu rešpektu voči daru života. Je to zvláštne, že ju vôbec máme. Ešte zvláštnejšie je, že keď ju raz v sebe, nedajbože, odpečatíme, potom sme schopní takých ukrutností, aké v drsnej prírode nikde inde nenájdete. Pritom je plná chladnokrvných predátorov a ich obetí pekne usporiadaných v nemennom potravinovom reťazci.
My ľudia vynálezom zbraní a svojou schopnosťou vedomia sme mimo tejto pyramídy. Naši predkovia z nej jednoducho vystúpili. Je to tak správne, že už nebojujeme o holý život a môžeme svoju energiu využiť na omnoho kreatívnejšie a zázračnejšie činnosti. Biblický prísľub podmanenia si zeme napĺňame však niekedy až príliš nezodpovedne.
Zvlášť nepochopiteľná je zaslepenosť mocou a chamtivosťou tých vodcov niektorých úbohých krajín, ktorí až psychopaticky nehľadia na životy svojich obyvateľov a posielajú ich do nespravodlivých vojen dobýjať cudzie územia, zabíjať a mrzačiť. A kradnúť deti, aby z nich mohli urobiť poturčencov horších od Turkov… Skoro vždy v mene ušľachtilých ideálov. Žiaľ, bolestné je, keď do toho zapoja aj náboženské cítenie.
Mám pocit, že nám kresťanom v záplave iných informácií – a uprostred primnohých dobre mienených aktivít – trochu uniká jedna osobitá Ježišova reč. Myslím jeho posledné slová vyslovené uprostred apoštolov. Judáš už odišiel po ozbrojencov a na Ježišových stopkách života už netikajú roky či mesiace, ale prepli sa do režimu hodín a minút. Je preto mimoriadne stručný.
„Milujte sa navzájom!“ Svet vás má poznať podľa toho, že sa milujete navzájom. Do krajnosti. Že okrem toho tajomného vrodeného inštinktu rešpektu k inému životu máme aj pozitívny príkaz lásky k iným ľuďom a rozšírene aj k celému spektru prostredia, v ktorom žijú ľudia. Z lásky k človeku sa odvíja aj láska k prírode a všetko to ekologické a environmentálne, čo je nám vlastné. Každé zranenie sveta, prírody a prostredia, v ktorom ľudia dýchajú, jedia, pijú a sú, dopadne vždy na konkrétne ľudské bytosti.
Keď Ježiš hovorí svoj príkaz lásky úplne v závere svojho pozemského života, tak má na to určite svoj dôvod. Je to totiž zhrnutie všetkého, čo hovoril, žil a konal. Naozaj by sme tieto Ježišove slová mali brať omnoho vážnejšie, než ich berieme. Akoby sa stratili v mori iných myšlienok. A niekedy aj tých neskorších… pridaných už len nasledovníkmi… rôznej kvality…
Tak až vám najbližšie uviazne za stieračom krásny motýľ alebo čmeliak v huňatom žltočiernom kabátiku a príde vám to trochu ľúto, premeňte ten splín na poďakovanie za to, že ste stále schopní lásky, aj keď ten bláznivý svet okolo sa utápa v krvi nevinných a vo všakovakých zbytočných konfliktoch a neláskach. Lebo každá zrelá láska k blížnemu, ba dokonca až k nepriateľovi, sa začínala detskou láskou a obdivom k čmeliakovi.
