Na prvý pohľad sa môže zdať, že spoveď je len formálny úkon: človek niečo prizná, kňaz vysloví slová rozhrešenia a všetko je vybavené. No v skutočnosti je to omnoho hlbšie. Otázka, ktorá sa často vynára v mysliach veriacich, znie: Čo ak idem na spoveď a necítim ľútosť?
Podľa Tradície a učenia svätého Tomáša Akvinského stojí spoveď na troch pilieroch zo strany kajúcnika: ľútosti, vyznaní hriechov a pokání. Tieto tri sa potom spájajú s rozhrešením od kňaza. Až keď sú prítomné všetky, sviatosť je platná.
Ľútosť znamená rozhodnutie odmietnuť hriech, nie iba prežívať pocit viny. Vyznanie je konkrétne pomenovanie toho, čo som urobil, a pokánie je úsilie napraviť dôsledky aspoň do tej miery, do akej je to možné. Ak však chýba prvý krok – ľútosť –, potom ani samotné slová rozhrešenia nemajú účinok. Spoveď nie je magický trik, ale vnútorné obrátenie.
Čo však je tá ľútosť?
V náboženskej reči často používame slová, ktoré znejú známo, ale málokedy ich skutočne premyslíme. Ľútosť je jedným z nich. Keby sme ju zredukovali iba na emocionálnu reakciu, mohli by sme ju zameniť s ľútosťou dieťaťa, ktoré plače len preto, že ho pristihli. Ale skutočná ľútosť je viac.
Múdre knihy hovoria, že ide o rozhodnutie vôle. Človek môže prežívať silný smútok, a predsa sa nechcieť zmeniť. A, naopak, môže necítiť žiadnu zvláštnu emóciu, no vo vnútri sa rozhodnúť, že odmieta hriech a nechce ho opakovať. Podstata hriechu totiž spočíva vo vôli – v priestore, kde sa človek rozhoduje. Preto aj ľútosť musí byť aktom vôle, obrátením smeru, odklonom od zla.
Cirkev rozlišuje dve úrovne ľútosti.
Prvou je nedokonalá ľútosť (atričná), ktorá pramení zo strachu pred trestom alebo z uvedomenia si dôsledkov hriechu. Takáto ľútosť býva častým začiatkom cesty. Nie je motivovaná najčistejšou láskou, ale je skutočná a otvára človeka Božiemu odpusteniu.
Druhou je dokonalá ľútosť (kontričná), ktorá vychádza z lásky k Bohu nadovšetko. Je to rozhodnutie odmietnuť hriech nie preto, že prináša trest, ale preto, že uráža Boha, ktorý je nekonečne dobrý.
Obe majú v spovedi svoje miesto. Nedokonalá ľútosť stačí, aby bola sviatosť platná. No dokonalá ľútosť je ideálom, ku ktorému je kresťan pozývaný, nie zo strachu, ale z lásky.
Tento vnútorný postoj nachádza svoje vyjadrenie v modlitbe známej ako „Úkon ľútosti“. Nejde o zaklínadlo, ktoré samo osebe zaručí odpustenie, ale o slovné potvrdenie rozhodnutia srdca. V modlitbe kajúcnik priznáva, že hriech je zlý, odmieta ho a s pomocou Boha sa rozhoduje ho viac nespáchať.
Je pozoruhodné, že text modlitby nežiada od človeka, aby prežíval konkrétne pocity. Nepýta sa na intenzitu smútku ani na množstvo sĺz. Žiada rozhodnutie, že hriech nenávidím, že nechcem urážať Boha a že sa chcem vyhýbať príležitostiam k zlu. Emócie môžu byť súčasťou ľútosti, ale jej podstata spočíva vo vôli.
Keď sa na spoveď pozrieme v tomto svetle, prestáva pôsobiť ako nudná povinnosť či formálny rituál. Stáva sa darom, ktorý obnovuje vzťah človeka s Bohom. Je to priestor, kde možno začať odznova – nie preto, že by sme si odpustenie zaslúžili, ale preto, že Boh je milosrdný.
Zároveň je to aj výzva. Boh odpúšťa, no očakáva, že človek bude spolupracovať: že sa rozhodne zmeniť svoju vôľu, že nebude hriech ospravedlňovať ani si nechávať zadné dvierka. Bez ľútosti by bolo odpustenie len prázdnym gestom.
Najsilnejším dôvodom, prečo ľutovať hriech, nie je strach. Strach môže byť začiatkom, no nie cieľom. Skutočným dôvodom je poznanie Boha ako dobrého, ako toho, kto je hodný lásky. Vzťah s ním je dar – a hriech tento vzťah ničí.
Keď človek pochopí, že hriech nie je iba porušením pravidla, ale skutočným zranením vzťahu, začne ľutovať z iného dôvodu. Nie preto, že sa bojí trestu, ale preto, že nechce stratiť toho, kto ho miluje.
Túto pravdu ilustruje príbeh, ktorý rozpráva anglický spisovateľ Bruce Marshall vo svojom románe Plná slávy. Na smrteľnej posteli ležal námorník, ktorý sa roky nespovedal. Kňaz s ním trpezlivo prešiel všetky hriechy a muž ich všetky oľutoval – až na jeden. Nedokázal vyjadriť ľútosť nad časmi, keď sa oddával ženám.
Kňaz nechcel pristúpiť na to, že zomierajúci muž nebude môcť prijať rozhrešenie, a tak mu položil jednoduchú otázku:
„Ľutuješ, že neľutuješ?“
Námorník sa pousmial a povedal: „Otče, na tomto znení sa môžeme dohodnúť.“
A tak ho kňaz mohol s čistým svedomím odovzdať Bohu, zmiereného a pripraveného na večnosť.
Otázka, či možno ísť na spoveď bez ľútosti, má jasnú odpoveď: Nie. Bez ľútosti sviatosť neplní svoj zmysel. Ale treba opakovane zdôrazniť, že ľútosť nie je záležitosť citov, ale vôle. Človek nemusí prežívať silné emócie – stačí, ak sa rozhodne odmietnuť hriech a otvoriť sa Božiemu milosrdenstvu.
Spoveď tak nie je formalita ani trik, ale stretnutie s Bohom, ktoré mení srdce. Je to dar, v ktorom sa obnovuje priateľstvo s ním. A najhlbším dôvodom, prečo ľutovať, je jednoducho skutočnosť, že Boh je dobrý.
