V prostredí rodinkárstva, v korupčnom prostredí by sa mohlo na prvý pohľad zazdať, že ak nás niekto nazve priateľom a nie sluhom, tak máme vyhraté. Pretože ak sme priatelia, kamaráti, blízki a všetko si navzájom tolerujeme, tak je to jednoducho ľahšie ako byť sluhom, ktorý musí plniť príkazy a inštrukcie.
Lenže v biblickom prostredí je to presne naopak.
Istý predstavený kláštora poveril dvoch spolubratov nakupovaním chleba. Každý z nich si plnil svoju povinnosť. Ten prvý vždy kúpil presne ten chlieb, ktorý bol určený. Vždy vydal presne drobné, ktoré zostali, a vždy sa takmer na minútu presne vracal do kláštora.
Ten druhý niekedy k chlebu prikúpil ešte niečo na doplnenie. Pozeral sa do regálov, ktorý chlieb je najchutnejší. Pred obchodom z toho chleba dal kúsok aj tým, ktorí tam boli – ľuďom bez domova. A cestou sa pristavil medzi ľuďmi, rozprával sa s nimi a bol k nim dobrý ako chlieb.
Keďže bol takýto iniciatívny, občas sa vracal neskôr. A raz v rozhovore ten presný, precízny spolubrat hovorí: „No vidíš, ja chodím presne a robím to, čo mám. No a tuto vidíš nášho spolubrata… Niekedy príde vtedy, inokedy vtedy. Takže si so mnou spokojný, však?“
Predstavený hovorí: „Áno, som s tebou spokojný v tom zmysle, že si celkom presne pochopil môj príkaz. Ale ten druhý pochopil aj moje srdce. Lebo ísť nakupovať chlieb a potom sa s ním aj podeliť, pozerať na jeho kvalitu, snažiť sa, aby každému chutil – to je pridaná hodnota slobodného pochopenia príkazu, vnútornej slobody, s ktorou ešte niečo dopĺňam.“
Totiž slovo priateľ je od slova priať alebo priaznivý, hovorí etymologický slovník. Čiže naozaj je rozdiel medzi tým, či ja splním inštrukciu presne a práve tak – ani viac, ani menej –, ako ju dostanem. Alebo sa do toho vložím a prajem tomu, kto odo mňa niečo žiada, to najlepšie. A preto som iniciatívny, aktívny, až proaktívny v tom, čo robím.
Čiže priateľ na rozdiel od sluhu je plne tvorivý láskou. Istotne by nás mohlo prekvapiť, ako možno spojiť slovo príkaz a slovo priateľstvo. No skúsme si predstaviť zamilovaného muža, ktorý hovorí žene: „Tvoje prianie je mi rozkazom. Milujem ťa, a preto čo ty si praješ, to ja beriem ako rozkaz.“
To je kľúč lásky.
Prajem všetko najlepšie. Ak mám priaznivý prístup k niekomu, ak ho naozaj milujem, tak to, čo si on praje – hoci si to praje, a pritom mi dáva slobodu, nič mi nenanucuje, ničím ma nesankcionuje, ničím sa mi nevyhráža –, ak si niečo úplne slobodne praje, pretože by ho to potešilo, pre mňa pod vplyvom lásky, podľa kľúča lásky je to príkaz. Lebo ten, kto je milovaný, si niečo praje, a preto mu to chcem dať. Prajem mu, aby mal to, čo si on praje.
V evanjeliu čítame: „Toto vám prikazujem, aby ste sa milovali navzájom.“ (Jn 15,17) Je to niečo tak nevyhnutné, niečo tak dôležité, niečo tak neodmysliteľné, že to nemožno len navrhovať. Boh, ktorý je naším priateľom, nám praje len to najlepšie, praje nám spásu, praje nám vnútorný pokoj. A práve z tejto lásky nám prikazuje to, čo je pre nás najlepšie – aby sme si boli navzájom priateľmi.
A, samozrejme, toto priateľstvo prvých kresťanov bolo také silné, že si aj ich okolie všímalo: „Hľa, ako sa milujú.“
Áno, svedectvo našej vzájomnej lásky má takú silu, že aj tí druhí budú túžiť po tom, aby boli súčasťou spoločenstva, v ktorom panuje láska. Ježiš Kristus nás prijíma ako priateľov, vyberá si nás za svojich priateľov, aby sme my prijali jeho lásku. A s tou istou láskou si vytvárali priateľov medzi ľuďmi a tak im zvestovali nášho najlepšieho Priateľa, nášho Pána, nášho Záchrancu, nášho Vykupiteľa a Spasiteľa Ježiša Krista.
Dnes máme opäť šancu urobiť všetko pre to, aby sme boli Božími priateľmi a priateľmi medzi ľuďmi.
