Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. (Jn 15,9-11)
Každý túži po láske. Ale koľkí až časom zistia, že to, čo nazývali láskou, bolo len preoblečené sebectvo a počiatočné šťastie vystriedalo menej šťastné vytriezvenie? No našťastie sú aj takí, ktorých napĺňa skutočná láska a ktorí z nej žijú. Obyčajne sa prejavuje pokojnou radosťou a obetavou službou. Sú to ľudia, ktorí ani nevedia byť iní než dobrí. Svätci nielen na svätých obrázkoch, ale svätci pohybujúci sa uprostred nás. Ježiš túži, aby medzi nich patril aj každý z nás.
Účasť na Božom živote a láske, možnosť zbožštenia ľudského a pozemského života, to nie sú len vznešené myšlienky a hlboké túžby mysticky ladených duší. V praxi sa prejavujú vernosťou prikázaniam. Že to neznamená strnulé zachovávanie zoznamu predpisov a zákazov, o tom svedčí aj to, ako Pán zachovával prikázania svojho Otca. Ide o bytostný vzťah, ktorý zahŕňa vnútro, ale aj srdce, city, emócie, plány a vôľu, a to aj v ich vonkajších prejavoch, teda v konkrétnom konaní.
V skutočnom vzťahu lásky by nemalo byť zásadných protirečení a rast v láske znamená postupné, čoraz integrálnejšie zosúlaďovanie všetkých aspektov ľudského života. Takto prežíval svoje božstvo „oblečený v tele“ Boží Syn. A tak sme ho pozvaní prežívať aj my. Láska svojou povahou nevyhnutne zahŕňa aj obetu a kríž, oheň očisťovania, no na dne duše prináša obrovskú radosť, ktorá je zároveň jej večným horizontom.
Zachovávať prikázania znamená zotrvávať v Ježišovej láske, v dávaní života. Ježiš tak vyjadruje oddanosť Otcovi a stáva sa darom pre ľudí. Dávať sa znamená obetu, zomieranie, ale aj radosť. „Keď zrno neodumrie, zostane samo…“ Je to priebežný proces, neustále zomieranie a zároveň už teraz aj neustále zakúšanie radosti z nového života. Radosti matky, ktorá sa, hoci zoslabená bolesťou, už teší, že nový človek prišiel na svet. Ježiš nám to povedal preto, aby napriek krížom už teraz v nás prebývala aj jeho radosť, aby bola v ňom zakotvená, a teda úplná.
Má to byť také „zachovávanie“, aké zachovával aj Ježiš vo vzťahu k Otcovi: jeho „pokrmom“ bolo plniť vôľu Otca. Bola to túžba, ktorá ho stravovala ako „žiar lásky“. V našom prípade ide aj o boľavo očisťujúci proces, lebo spaľuje prejavy egoizmu, ktoré sú s láskou nezlučiteľné ako voda a oheň. Ovocím však je radosť, a to úplná – zasahujúca celého človeka a všetky oblasti života. Aj tie, ktoré bežne radosť zakaľujú alebo spôsobujú hnev či sklamanie. Zo seba vyprázdneného človeka „nemá čo bolieť“… Nás však zatiaľ bolí tak veľa… Je čo očisťovať a spaľovať – túžbou plniť vôľu Otca, a tou je, aby sme mali v sebe život…
Ježiš „zachovávaním prikázaní“ prežíval na ľudský spôsob svoje božstvo. Niet teda nič božskejšieho. Súlad činnosti a vnútorného prežívania je podmienkou zdravej spirituality: „Ostaňte v mojej láske!“
