Je zvláštne, ako rýchlo vieme človeka zatvoriť do škatuľky. Stačí meno, pôvod, rodina, povolanie či minulosť – a máme pocit, že o ňom vieme všetko. Niečo podobné sa stalo aj Ježišovi, keď prišiel do svojej vlasti. Ľudia žasli nad jeho múdrosťou, no vzápätí začali hovoriť: „Veď to je tesárov syn. Poznáme jeho matku, bratov, sestry. Vieme, odkiaľ je.“
Akoby chceli povedať: Nemôže byť ničím výnimočný. Hrával sa na našich uliciach, je z našich pomerov, z obyčajnej rodiny. My ho predsa poznáme.
Aké to však bolo poznanie? Poznali jeho adresu, ale nie jeho tajomstvo. Poznali jeho rodinu, ale nie jeho srdce. Poznali jeho minulosť, ale nevideli, čo v ňom robí Boh.
A v takomto „poznaní“ sa môžeme ocitnúť aj my. Niekoho označíme ako problémového, slabého, príliš jednoduchého, príliš hriešneho, príliš mladého alebo príliš starého. Iného zas uzavrieme do minulých chýb: ten sa už nezmení. Ďalšieho posúdime podľa profesie, vzhľadu, vzdelania či rodiny. A tak si vytvárame svet plný nálepiek, v ktorom už niet miesta pre prekvapenie z nových možností.
Lenže Boh veľmi často otvára naše škatuľky. A vyberá si pastierov, rybárov, mýtnikov, hriešnikov, vdovy, deti. Tam, kde my vidíme stratený prípad, on vidí povolanie. Tam, kde my vidíme limit, on ponúka milosť.
Veď preto vznikla aj jedna z najsmutnejších viet evanjelia: „Pre ich neveru tam neurobil veľa zázrakov.“ Nie preto, že by Ježiš nemal moc, ale preto, že uzavreté srdcia nevedeli prijať dar. Kto je presvedčený, že už všetko vie, ten sa už ničomu neotvorí. Kto má druhého definitívne zaradeného, ten v ňom neuvidí nové dobro.
O koľko zázrakov možno prichádzame, keď ľudí okolo seba vnímame len cez staré obrazy? Koľko dobra nám uniká v našich blízkych, lebo si myslíme, že ich už poznáme naspamäť? Koľko nových začiatkov brzdíme tým, že nepripúšťame zmenu iných? Tým však nepripúšťame ani svoju vlastnú zmenu.
Ježiš prichádza aj dnes medzi „svojich“. Medzi nás, do našich domovov, farností, vzťahov. A pýta sa, či ho spoznáme aj v jednoduchej všednosti. Či dovolíme Bohu konať tam, kde sme si už povedali: odtiaľ nič dobré nepríde.
Možno prvým zázrakom, ktorý potrebujeme, je vyslobodenie z vlastných škatuliek.
