Meno Andrej Ondrejka znie tak trochu ako jazykolam, no skrýva sa za ním príbeh kňaza s veľkým srdcom pre ľudí aj pre médiá. Svoju cestu začal vo folklórnom súbore, aby neskôr vymenil kroj za reverendu a našiel svoje miesto nielen za oltárom, ale aj v televíznom štúdiu. V otvorenom rozhovore hovorí o tom, prečo ho pri kňazskej vysviacke boleli rebrá, ako ho formoval biskup František Trstenský a prečo je pre kňaza dôležité ostať človekom.
Tvoje meno dnes v kalendári doslova svieti – Andrej aj Ondrej. Stáva sa ti, že ti ľudia gratulujú dvakrát?
(Smiech.) Nie, gratulujú mi k meninám aj priezvisku naraz. Ale práve pred dvoma dňami mi prišiel balík a pán kuriér nevedel pochopiť, ako sa volám a aké mám priezvisko. Musel som mu povedať: „Meno mám Andrej.“ Kombinácií svojho mena a priezviska som si užil naozaj veľa. Rodičia chceli byť asi vtipní, keď to takto vyberali, ale som Andrej z rodiny Ondrejkovcov. Keby som mal brata a volal by sa Ondrej, to by bolo ešte len divné.
Mnoho ľudí zaujíma zrod tvojho povolania. Kedy nastal ten zlom, že si sa ako bežný chalan rozhodol pre kňazstvo?
Pred svojím obrátením som nebol veriaci. Chodil som do kostola, bolo to u nás veľmi tradičné, možno až slabšie ako tradícia. Zlom nastal, keď som stretol chalanov z projektu Godzone. Robil som čašníka v podniku, kde sa oni vtedy modlili. V ten deň som prvýkrát cítil, vnímal a zastavil sa nad tým, že nejaký Pán Boh existuje.
Vo Svätom písme sa píše, že keď niekto stretol Boha, „padli mu šupiny z očí“. Mne sa to nestalo takto fyzicky, ale všetko sa zmenilo vo vnútri. Začal som inak zmýšľať, inak sa pozerať na svet, viac vnímať ľudí a hlavne svoju vlastnú biedu. To bolo na tom obrátení najťažšie – zvyknúť si na to, že som biedny, lebo dovtedy sa mi zdalo, že nie som až taký zlý.
Do seminára si nastúpil ako 18-ročný. Mal si počas formácie nejakú krízu?
Do seminára som prišiel veľmi rýchlo po svojom obrátení, hneď po maturite. Sám by som seba neprijal, keby som sedel v prijímacej komisii. (Smiech.) Bol som, dá sa povedať, „vybúrený“. Tancoval som vo folklórnom súbore, mal som za sebou veľa zájazdov a výletov.
Nemal som ani tak krízu viery, skôr sociálnu krízu. Zrazu som bol zavretý s desiatimi chalanmi na jednej chodbe a štyrmi na izbe. Predtým som si myslel, že bohoslovci nekráčajú, ale sa vznášajú a len letmo sa pridržiavajú zeme. A zrazu zistíte, že riešite, či otvoriť alebo zatvoriť okno, a vznikne z toho dvojtýždňová kríza. Videl som kňazov, ktorí padli, alebo neboli takí dokonalí, ako som si predstavoval. To bola moja kríza – zistenie, že aj my sme len ľudia.
Spomínaš si na moment svojej vysviacky?
Kňazi to poznajú, máme tam taký moment prostrácie, keď ležíme na zemi tvárou dole. Je to znak poníženosti pred Bohom. Ja som sa na túto chvíľu nenormálne tešil. Ale keď som si tam ľahol, tak strašne ma tlačili rebrá, že som z toho duchovna nemal vôbec nič. (Smiech.) Celý čas som si hovoril: „Ježišu, to naozaj toto je podstatné? Už sa postavme!“
Ale spätne som si uvedomil, že to bolo prorocké. Pán Boh mi tým možno chcel povedať, že to nebude vždy komfortné. Že prídu dni, ktoré budú náročné a budú „tlačiť“, ale že on je v tom so mnou.
Pôsobil si ako kaplán v Kežmarku pod vedením súčasného otca biskupa Františka Trstenského. Aká to bola skúsenosť?
Otec biskup je skvelý v tom, že vidí v človeku niečo, čo on sám v sebe nevidí. Vždy hovoril vetu: „Andrej, ja viem ČO a ty vieš AKO.“ Vymyslel projekt a nechal mi voľnú ruku na realizáciu, obal a formu nechal na mňa. Mnohokrát mi ukázal, že som v niečom dobrý, hoci som o tom ani nevedel alebo som si neveril. Zachránil mi kňazstvo v tom dobrom slova zmysle – ukázal mi, ako byť dobrým kňazom voči všetkým.
Aktuálne pôsobíš na Spišskej Kapitule a pracuješ v médiách, konkrétne v TV LUX. Vnímaš paralelu medzi tým, že si kedysi ako čašník servíroval jedlo a teraz ľuďom „servíruješ“ Eucharistiu?
Áno, tá paralela tam je. Hladný človek sa rovná nervózny človek. A ja ako bývalý čašník viem, že keď som doniesol jedlo, zahnal som tú nervozitu. Pri Eucharistii je to podobné. Človek, ktorý je hladný po Kristovi, môže byť v živote nervózny či nepokojný. Prostredníctvom Eucharistie alebo Božieho slova ho viem tak trochu „skrotiť“, nasýtiť mu srdce a priniesť pokoj.
Blížia sa Vianoce. Ako ich vnímaš ty ako kňaz, keď si v tom najväčšom pracovnom nasadení?
Pre nás to často predstavuje prácu. Niekedy sviatky prejdú tak rýchlo, že si ani nestihnem všimnúť, že sú Vianoce. Ale mám rád ten moment tichej modlitby. Keď všetko stíchne, uvedomujem si, že pri každej svätej omši sa Ježiš rodí znova.
Keby som mal ľuďom niečo odporučiť k Vianociam, tak asi to, aby nezabúdali na to podstatné. Pripraviť dom, upratať a vyzdobiť je krásne – ja sám mám rád estetiku –, ale dôležité je mať upratané vo vnútri. Sadnúť si k štedrovečernému stolu s vedomím, že som nikomu neublížil, že mám odpustené a že mám v srdci pokoj. To je tá najťažšia, ale najkrajšia časť prípravy.
Celý rozhovor s o. Andrejom Ondrejkom nájdete aj v podcastovej verzii.
