Gréckokatolícka cirkev si 15. januára pripomína dvoch výnimočných svätcov: prepodobného Pavla Tébskeho, prvého pustovníka, a Jána Chatrčníka, ktorý sa vyznačoval veľkou pokorou a asketizmom.
Pavol Tébsky, nazývaný tiež Pavol Pustovník, sa narodil v rodine bohatých rodičov okolo roku 228 v rímskej provincii Téby v Egypte. Keď ho jeho lakomý švagor chcel udať počas prenasledovania kresťanov za cisára Décia (249 – 251), utiahol sa do hôr Egypta neďaleko Červeného mora. Tu našiel svoj nový domov v jaskyni, kde žil úctyhodných 91 rokov. Obliekal sa do palmových listov a jeho potravu tvorili datle a chlieb, ktorý mu každý deň prinášal krkavec.
Tesne pred smrťou ho navštívil pustovník svätý Anton Veľký (251 – 356), ktorý tiež žil v Tébskej púšti a ktorému Boh vo videní odhalil existenciu svätého Pavla. Ich stretnutie bolo symbolom jednoty dvoch velikánov pustovníckeho života. Pavol zomrel na druhý deň vo veku 113 rokov. Keďže svätý Anton nemal lopatu, pochoval ho s pomocou dvoch levov, ktorí vyhĺbili hrob.
Zachovaný Pavlov životopis od svätého Hieronyma nie je len historickým opisom, ale oslavou pustovníckeho života, ktorý vyjadrovalo odlúčenie od svetských pokušení.
Pavla Tébskeho kanonizoval pápež Gelázius I. (492 – 496) v roku 494.
Svätec býva znázorňovaný v odeve z palmových listov, často v prítomnosti krkavca a levov. Je patrónom tkáčov košíkov a rohoží.
Pavlove neporušené relikvie si v roku 1169 za vlády cisára Manuela Porfyrogeneta (1143 – 1180), vnuka svätého uhorského kráľa Ladislava I. (1077 – 1095), našli cestu z Egypta do Konštantínopolu. Časť ostatkov svätca odtiaľ putovala do Benátok, kde sa nachádzajú v Kostole svätého Juliána Mučeníka, ďalšiu časť ostatkov vrátane hlavy odviezol cisár Karol IV. (1355 – 1378) na Karlštejn, kde ich uložil v Kaplnke svätej Kataríny.
Do Uhorska sa relikvie dostali na prosbu priora kláštora Márianostra (neďaleko dnešných hraníc so Slovenskom) v roku 1381 vďaka kráľovi Ľudovítovi Veľkému (1342 – 1382) po predchádzajúcej víťaznej vojne proti Benátkam. Uložené boli v pavlínskom Kláštore svätého Vavrinca v Budíne. Neskôr k nim pribudla aj hlava svätca. Po bitke pri Moháči ostatky previezli do kláštora v Lóte (dnes Veľké Lovce) a napokon na Trenčiansky hrad, kde však počas jeho obliehania Turkami zhoreli.
Prvé dve pustovnícke komunity inšpirované životom svätého Pavla Tébskeho vznikli v Uhorsku už v 13. storočí. V roku 1308 kardinál Gentilis, legát pápeža Klementa V. (1305 – 1314) schválil pavlínom v mene Svätej stolice Regulu svätého Augustína a tým oficiálne potvrdil Rád svätého Pavla Prvého Pustovníka.
Pre rád je charakteristický kult Matky Božej, čo vnímame aj na Slovensku, kde komunity pavlínov od skorého novoveku pôsobili ako správcovia mariánskych svätýň, pútnických bazilík minor v Šaštíne-Strážach, Marianke (dnes je pod správou Kongregácie bratov Tešiteľov z Gethseman) i Vranove nad Topľou. Pavlíni spravujú aj trnavský Kostol svätého Jozefa i topoľčiansky Kostol svätých Ladislava a Gorazda.
Na Slovensku sú svätému Pavlovi Pustovníkovi zasvätené dva kostoly, oba sa nachádzajú v slovensko-moravskom pohraničí. O patrocínium kostola v banskobystrickej mestskej časti Sásová sa delí práve s Antonom Pustovníkom.
Ján Chatrčník sa narodil v Konštantínopole v 5. storočí a pochádzal z bohatej a vzdelanej rodiny. Už ako mladík vnímal márnosť svetského života a túžil po duchovnej ceste. Napriek rodičovskej láske tajne opustil domov a vstúpil do kláštora v Bitýnii.
Po šiestich rokoch však zatúžil vidieť svojich rodičov. Vrátil sa k ich domu, no v prestrojení za žobráka. Usadil sa v chatrči neďaleko ich domu a tri roky tam žil trpiac chladom, urážkami a osamelosťou. Krátko pred smrťou odhalil svoju identitu matke a odovzdal jej evanjelium, ktoré kedysi dostal od svojich rodičov. Po jeho smrti na mieste chatrče postavili chrám a útulok pre chudobných.
