Keď Ježiš videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. (Mt 9,36)
Týmito niekoľkými slovami nám evanjelista Matúš odkrýva pohľad do Ježišovho srdca. Tento úryvok evanjelia pôsobivo opisuje, ako Kristus pristupuje k ľuďom. Skôr než prehovorí, skôr než učí, uzdravuje alebo posiela svojich učeníkov, najprv sa pozerá. Jeho pohľad nezostáva na povrchu. Preniká hlbšie. Vidí túžby ukryté za tvárami, bolesť za slovami i rany za maskami, ktoré si ľudia nasadzujú.
Toto evanjelium preto nerozpráva iba o ľuďoch Ježišovej doby. Rozpráva aj o nás. O svete, v ktorom žijeme, a o Bohu, ktorý sa aj dnes pozerá na človeka tým istým pohľadom plným lásky.
Pohľad, ktorý vidí človeka
Všetko sa začína Ježišovým pohľadom. Evanjeliá opakovane hovoria o tom, že Ježiš sa na ľudí pozerá. Vidí Zacheja na strome, slepého Bartimeja pri ceste, vdovu z Naimu v jej smútku, bohatého mladíka aj Petra v okamihu jeho zlyhania.
Boží pohľad je iný než ten náš. My často vidíme len vonkajšok. Hodnotíme ľudí podľa výkonu, úspechu, spoločenského postavenia alebo podľa ich chýb. Kristus však vidí srdce. Vidí človeka takého, aký naozaj je.
Evanjelium nehovorí, že Ježiš najprv videl hriešnikov alebo že sa zameral na ich nedostatky. Videl ich únavu. Videl ich vyčerpanosť. Videl ich dezorientáciu. A práve v tom spočíva jedna z najväčších útech evanjelia: skôr než od nás Boh niečo žiada, najprv nás vidí. Skôr než nás súdi, miluje nás. Skôr než nás chce meniť, zmilúva sa nad nami.
Veľký sýrsky cirkevný otec svätý Izák Ninivský († okolo roku 700) napísal: „Božie srdce je plné milosrdenstva. Horí láskou k celému stvoreniu, k ľuďom, zvieratám i ku všetkému, čo žije.“
Ježišov súcit preto nie je iba ľudský cit. Odhaľuje samotnú podstatu Boha. Boh nie je vzdialený pozorovateľ nášho života. Trpí s trpiacimi, nesie bremená unavených a hľadá tých, ktorí sa stratili.
Únava našej doby
Keď počujeme slová evanjelia o ľuďoch „unavených a vysilených ako ovce bez pastiera“, nemožno si nevšimnúť, aké sú aktuálne. Nie je to presný obraz mnohých ľudí dnešnej doby?
Žijeme vo svete plnom možností, no zároveň plnom neistoty. Máme prístup k obrovskému množstvu informácií, no mnohí nevedia, podľa čoho si usporiadať život. Komunikujeme s celým svetom, a predsa často trpíme osamelosťou. Máme technické riešenia takmer na všetko, no žiadny prístroj nedokáže človeku dať zmysel života, útechu ani nádej.
Mnohí nesú v srdci ťažké bremená: starosti o budúcnosť svojich detí, obavy z vojen a násilia, skúsenosť choroby a staroby, bolesť zo stroskotaných vzťahov či únavu zo života, ktorý sa často zredukoval na neustále fungovanie.
Nie málo ľudí prežíva aj hlbokú duchovnú vyčerpanosť. Vyskúšali mnohé veci, dosiahli rôzne úspechy, no ich srdce zostáva nepokojné. Svätý Augustín († 430) to vystihol jednou vetou: „Nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“
Možno práve tu sa skrýva najhlbší koreň mnohej ľudskej únavy. Človek nežije len z chleba. Potrebuje zmysel. Potrebuje nádej. Potrebuje lásku. A napokon potrebuje Boha.
Božie milosrdenstvo nezostáva nečinné
Ježiš vidí biedu ľudí, ale nezostáva len pri jej konštatovaní. Božie milosrdenstvo nikdy nie je pasívne. Nie je to súcit, ktorý sa človeka na chvíľu dotkne a potom vyprchá. Kristov súcit sa vždy premieňa na čin. Preto Ježiš zhromažďuje svojich učeníkov.
Zaujímavé je, že najprv nevytvára štruktúry ani programy. Povoláva ľudí. Konkrétnych ľudí s menom, príbehom i slabosťami.
Keď sa pozrieme na zoznam apoštolov, nenájdeme medzi nimi žiadnych dokonalých hrdinov. Sú tam rybári, bývalý mýtnik, horlivci, pochybovači a napokon aj Judáš.
Práve to je povzbudzujúce. Boh nečaká na dokonalých ľudí. Hľadá otvorené srdcia. Svätý Ján Zlatoústy († 407) povedal: „Kristus si nevybral anjelov, ale ľudí, aby bolo zjavné, že sila pochádza od Boha.“
Cirkev preto nežije z dokonalosti svojich členov, ale z vernosti svojho Pána.
Veľká Božia žatva
Potom Ježiš vysloví slová, ktoré ani po stáročiach nestratili nič zo svojej sily: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“
Často ich počúvame s nádychom rezignácie. Myslíme na nedostatok kňazov, menej veriacich v kostoloch či prázdne kláštory. Ježiš však nehovorí pesimisticky. Jeho prvá veta neznie: „Žatva je malá.“ Hovorí: „Žatva je veľká.“
Aj uprostred problémov vidí Kristus možnosti, ktoré pripravuje Boh. Vidí skrytú túžbu človeka po pravde, bezpečí a láske. Aj v sekularizovanom svete zostáva ľudské srdce otvorené Bohu. Púštny otec Makarios Veľký († 390) napísal: „V srdci každého človeka sa ukrýva poklad. Kto kope dostatočne hlboko, nájde tam túžbu po Bohu.“
Preto Cirkev nesmie byť spoločenstvom malomyseľnosti. Žije z nádeje. Verí, že Boh sa aj dnes dotýka sŕdc a povoláva ľudí.
Povolaní uzdravovať
Poslanie apoštolov je prekvapivo konkrétne. Nemajú iba hovoriť. Majú uzdravovať. Majú prinášať život a pozdvihovať ľudí. Ježiš im hovorí „Uzdravujte chorých, očisťujte malomocných, vyháňajte zlých duchov.“ Tieto slová sú aktuálne aj dnes.
Tam, kde si ľudia navzájom dávajú nádej, dochádza k uzdraveniu. Tam, kde sa odpúšťa, dochádza k uzdraveniu. Tam, kde niekto navštívi osamelého, poteší smútiaceho alebo pomôže človeku získať späť dôveru, tam sa uzdravuje ľudské srdce. Africké príslovie hovorí: „Najlepším liekom pre človeka je človek.“
Koľkokrát to zažívame aj my. Láskavé slovo dokáže viac než dlhé vysvetľovanie. Pozorný pohľad môže pozdvihnúť skľúčenú dušu. Podaná ruka môže niekoho vyviesť z osamelosti.
Kristus hľadá práve takýchto ľudí. Ľudí, ktorí cítia jeho srdcom, vidia jeho očami a prinášajú jeho blízkosť druhým.
Tajomstvo darovania
Na záver Ježiš vyslovuje vetu, ktorá v sebe zhŕňa celé evanjelium: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ To je základná logika kresťanského života.
Všetko podstatné je dar. Nikto si nezaslúžil život. Nikto si nevydobyl lásku. Nikto si nemôže kúpiť Božie milosrdenstvo. Všetko sa začína prijatím daru. Žijeme z milosti.
A človek, ktorý si uvedomí, že bol obdarovaný, sa stáva vďačným. A vďačný človek sa učí darovať. Svätý František z Assisi († 1226) to vyjadril slovami: „Lebo práve tým, že dávame, dostávame.“
Kresťanská viera nie je náboženstvom vypočítavosti. Je školou darovania. Odovzdávame ďalej to, čo sme sami prijali: útechu, trpezlivosť, nádej, dobrotu, odpustenie a lásku.
Evanjelium pokračuje
Zoznam apoštolov v dnešnom evanjeliu sa v skutočnosti nekončí pri Dvanástich. Pokračuje dejinami až do dnešných dní. A určitým spôsobom sa do tohto príbehu zapisujú aj naše mená.
Kristus nepovoláva len kňazov, rehoľníkov či misionárov. Povoláva každého pokrsteného. Rodičov i starých rodičov, učiteľov i remeselníkov, lekárov i opatrovateľov, mladých i starších. Každý kresťan je pozvaný, aby svojím životom zviditeľňoval Božiu dobrotu.
Pravdepodobne nedokážeme zmeniť celý svet. Môžeme však rozjasniť svet jedného človeka. Nedokážeme uzdraviť všetky rany. Môžeme však zabrániť tomu, aby niekto zostal sám. Nedokážeme konať veľké zázraky. Môžeme sa však stať znamením lásky, ktorou nás Kristus prvý obdaroval.
A možno práve tam sa začína Božie kráľovstvo: tam, kde sa človek pozerá na druhého Kristovými očami. Tam, kde je milosrdenstvo silnejšie než ľahostajnosť. Tam, kde je nádej väčšia než rezignácia. Tam, kde si ľudia navzájom odovzdávajú to, čo sami prijali od Boha.
Evanjelium sa začína Ježišovým pohľadom na ľudí – a končí pozvaním, aby sme tento pohľad niesli ďalej do sveta.
Tak sa aj dnes stáva viditeľnou veľká Božia žatva. A tak môžeme uprostred nášho sveta zakúsiť, že Božie kráľovstvo je naozaj blízko.
