Legenda o pápežke Jane je jednou z najznámejších, no zároveň najbizarnejších epizód v dejinách kresťanstva. Hovorí o žene, ktorá sa v prestrojení za muža stala pápežom a ktorej tajomstvo sa prezradilo, keď na verejnosti porodila dieťa. Hoci sa tento príbeh nezakladá na historických faktoch, počas stáročí ním boli očarení laici i vzdelanci, veriaci i reformátori. Je to dôkaz toho, ako silno dokáže legenda ovplyvniť vnímanie dejín a ako dlho môže prežiť aj bez opory v realite.
Ako vznikla legenda
Prvýkrát sa tento príbeh objavuje v kronike dominikána Jeana de Maillyho okolo roku 1250. Opisuje tam pápeža či skôr pápežku, ktorá sa v prestrojení za muža dostala až na čelo Cirkvi. Jej identita sa prezradila, keď počas jazdy na koni porodila dieťa. Rozhnevaný ľud ju údajne ukameňoval a miesto jej smrti sa vraj stalo miestom, ktorému sa neskôr cirkevné procesie vyhýbali.
O pár desaťročí neskôr sa do príbehu dostali ďalšie detaily. V najznámejšej verzii – v kronike Martina z Opavy – sa ženský pápež volá Johannes Anglicus, pochádzal z Mainzu a žil v 9. storočí. V tejto verzii sa Jana stala pápežom medzi pontifikátmi Leva IV. a Benedikta III. Ako mladá mala odísť za milencom do Atén, kde sa vzdelávala a získala povesť výnimočne učeného muža. Neskôr v Ríme vyučovala a preslávila sa natoľko, že bola zvolená za pápeža.
Jej tehotenstvo bolo utajené, no počas veľkonočnej procesie ju pred celým Rímom prekvapili pôrodné bolesti. Miesto tejto tragickej udalosti – údajne ulička medzi Koloseom a Bazilikou svätého Klementa – sa vraj odvtedy volalo „ulica, ktorej sa vyhýba“. Po smrti nebola uvedená v zozname pápežov a podľa legiend mala Cirkev zaviesť zvláštne rituály na overenie pohlavia budúcich pápežov na osobitnom kresle.
Mýtus, ktorý sa ujal
V stredoveku sa legenda rozšírila ako oheň. Objavovala sa v kázňach, kronikách aj pútnických sprievodcoch po Ríme. Boccaccio ju zaradil do svojej knihy o slávnych ženách, v 14. storočí sa jej meno objavilo ako „Johanna“ a v katedrále v Siene dokonca vznikla jej busta, zasadená medzi ostatné pápežské hlavy. V niektorých verziách sa uvádza, že po zosadení žila ešte mnoho rokov v pokání a jej syn sa stal biskupom.
V čase reformácie si protestantskí autori príbeh radi osvojili ako dôkaz úpadku Katolíckej cirkvi. V Anglicku vychádzali pamflety s názvami ako Pope Joane: A Present for a Papist, kde sa detailne opisoval pôrod počas procesie – neraz s ironickými ilustráciami. V Nemecku bola pápežka bežnou postavou ľudovej kultúry aj tarotu.
Katolícki autori však už od 16. storočia začali príbeh spochybňovať. Historik Florimond de Raemond analyzoval rukopisy a upozornil, že medzi údajnou vládou pápežky a prvými zmienkami o nej uplynuli štyri storočia. Podobne reagoval aj pápež Klement VIII., ktorý v roku 1601 oficiálne vyhlásil, že ide o výmysel. Busta v Siene bola následne premenená na podobizeň iného pápeža.
Najvýznamnejším kritikom legendy bol protestantský historik David Blondel v 17. storočí. Dôkladnou analýzou dokázal, že pápežka sa nemohla zmestiť do časovej postupnosti rímskych biskupov a že ide o čisto literárnu fikciu.
Ako vznikol takýto príbeh?
Niektorí autori sa domnievajú, že legenda mohla vzniknúť ako satira – možno narážka na niektorého z pápežov so zlou povesťou (napr. Jána XII., ktorý žil nemravne a mal milenku menom Johanna). Iní zasa hovoria o skreslení skutočných postáv – možno išlo o významnú učiteľku teológie, ktorú si ľudová predstavivosť spojila s úradom pápeža. Príbeh o žene, ktorá sa dostala na najvyšší post a padla kvôli materstvu, však dobre zapadal do stredovekých predstáv o poriadku a spravodlivosti, a preto sa ľahko ujal.
Aj z tohto dôvodu sa v niektorých verziách objavuje zvláštny rituál: budúci pápež si mal sadnúť na tzv. sedes stercoraria – kreslo s otvorom –, aby sa overilo, že je muž. (Kardinál vraj vyslovil slová: „Má ich – a pekne visia.“) Hoci ide zrejme o výmysel, legenda dokazuje, že ľudia vnímali Cirkev nielen ako autoritu, ale aj ako priestor, kam mohla preniknúť ľudová predstavivosť.
Čo si z toho odniesť?
Dnes odborníci považujú príbeh pápežky Jany jednoznačne za legendu. V žiadnych oficiálnych dokumentoch Cirkvi sa nevyskytuje, neexistujú žiadne súčasné záznamy, ktoré by potvrdzovali jej existenciu.
A predsa – pápežka Jana fascinuje dodnes. Objavuje sa v románoch, filmoch, a dokonca aj v akademických debatách. Za zmienku stojí, že jej príbeh použila nemecká verejnoprávna televízia ZDF ako príklad „múdrej a vedychtivej ženy, ktorá sa nenechala zastrašiť náukou Cirkvi o tom, že ženy sú len menej obdarené stvorenia. Pre Cirkev neexistuje, hoci o nej hovorí 500 kroník. Mnoho stôp bolo sfalšovaných alebo zničených, lebo dejiny píšu mocní,“ komentovala príbeh s plnou vážnosťou bývalá moderátorka ZDF Petra Gerster. O tom, že takmer všetkých 500 kroník odkazuje na spomenutú kroniku Martina z Opavy, sa už moderátorka nezmienila.
Aj tento prípad pripomína, že mýty a legendy často prežijú dlhšie ako samotné historické fakty. Ale v kontexte viery nám ukazuje aj niečo iné: že skutočná veľkosť Cirkvi nespočíva v senzačných príbehoch, ale v pravde, ktorú neprestajne ohlasuje a ktorá nepotrebuje výmysly, aby fascinovala neustále. Jej vyjadrením je aktuálny veľkonočný pozdrav: Kristus vstal z mŕtvych!
