V mnohých oblastiach sa presviedčame o tom, aká dôležitá je kombinácia. Každý rok napríklad odborníci na módu určujú, aká bude kombinácia farieb daného roka. Podobne v oblasti gastronómie je doslova umením správne skombinovať chute. Niekto môže mať rád zemiaky a môže mať rád mak. Ale skombinuje zemiaky s makom?
Niektoré diéty sú postavené na tom, čo s čím kombinujete a, naopak, čo s čím nejete. Ide o správnu kombináciu.
A platí to aj naopak. Nesprávna kombinácia môže mať vážne následky. V príbalových letákoch k liekom si môžete prečítať siahodlhý zoznam, s akými látkami ich nesmiete kombinovať. V ďalšej oblasti zasa počúvame o fatálnych následkoch kombinácie vzduchu so zemným plynom a inými látkami. Takmer na každom kroku nás stretáva táto otázka: Ako správne kombinovať?
Láska bez podmienky, ale s dôsledkami…
Podobne môžeme rozmýšľať aj o kresťanstve. Evanjeliá na viacerých miestach prinášajú Ježišove slová o tom, že srdcom kresťanstva je láska. Jeho „programové vyhlásenie“ provokuje asi najlepšie: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,44-45)
Srdcom kresťanstva je teda najvyšší možný typ lásky: agapé – láska k nepriateľom. Ona robí kresťana kresťanom, keď úspešne kombinuje dve slová: láska a nepriateľ. To je jeho poznávacie znamenie a kombinácia vhodná do každého počasia.
Naproti tomu stojí „láska“, ktorá sa orientuje podľa príjemnosti: Ak sa s tebou cítim príjemne, mám ťa rád. Ak sa už príjemne necítim, je po láske a ja sa obzerám inam. Koľko vzťahov sa dnes končí najmä preto, lebo ľudia sa už spolu necítia komfortne?! A kresťania nie sú výnimkou. Existuje riešenie? Jedno z nich spočíva v spomínanej kombinácii. Lenže ako ju dosiahnuť?
Ak sa chceme dostať ďalej, mali by sme mať jasno aj v tom, kto je môj nepriateľ. Pretože nepriateľom sa môže stať aj mne ináč blízky človek, keď ho začnem vnímať ako nepriateľa môjho komfortu, môjho šťastia či mojich plánov.
V pozícii môjho nepriateľa sa môže objaviť nielen človek, ale aj samotný Boh. Aj Boha môžem vnímať ako svojho nepriateľa: ako niekoho, kto ma chce obrať o pôžitky, radosti zo života či o slobodu. Každý nepriateľ však so sebou prináša aj dôležitú úlohu. Grécky originál evanjelia používa v tejto súvislosti na označenie nepriateľa slovo, ktoré znamená „ten, ktorý je vonku, teda mimo môjho sveta“.
Nepriateľ je tak vhodnou príležitosťou, aby som sa oslobodil. Veď už naše prvé slová jasne ukazujú smer, ktorým by sme sa najradšej rozbehli: k uctievaniu svojho ega. Os vesmíru prechádza mojou chrbtovou kosťou. Svet musí rotovať okolo mňa a ja v ňom hodnotu ľudí a vecí meriam najmä podľa toho, ako (ne)môžu obohatiť moju osobu; podľa toho ich radím na svojej stupnici dôležitosti. Kto ma môže vyviesť von z tohto väzenia môjho falošného ega? Nepriateľ! Láska k nepriateľovi je len iným výrazom pre cestu k oslobodeniu, cestu k svojmu pravému ja.
Na tejto ceste sa nepriateľ nakoniec stáva mojím priateľom: dráždi ma a provokuje, aby som začal existovať, aby som začal žiť pravdivo. Nepriateľ ma nakoniec pozýva na cestu oslobodenia, ktorá vedie k Bohu. Na tejto ceste postupne objavujem dôležitú vec: zisťujem, že aj Boh sám ma vlastne miluje ako nepriateľa, teda ako hriešnika.
A toto je konečne tá správna kombinácia. Je potrebné spojiť dve slová: Boh a ja; Boh Otec a ja, jeho dieťa. Spojiť jeho odpustenie a môj hriech; jeho uzdravujúci dotyk a moje zranenie; Božie slovo a moje slová. Ide o kombináciu bohoslužby a môjho života: aby po každej bohoslužbe v chráme nasledovala služba môjho života.
Aj v kresťanstve ide teda v prvom rade o správnu kombináciu. Uveriť Bohu znamená spojiť svet Božieho kráľovstva a svoj svet spojovníkom osobného intímneho vzťahu. Nakoľko sa mi to bude dariť, to v praxi zakaždým jasne ukáže výsledná kombinácia kresťana: láska a nepriateľ.
