Choďte a hlásajte: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.“ Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte. Neberte si do opaskov ani zlato, ani striebro, ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat, ani obuv, ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm. Keď prídete do niektorého mesta alebo dediny, vypytujte sa, kto je vás tam hoden. Tam potom ostaňte, kým nepôjdete ďalej. Keď vojdete do domu, pozdravte ho! Ak ten dom bude toho hoden, nech naň zostúpi váš pokoj; ale ak toho hoden nebude, nech sa váš pokoj vráti k vám. (Mt 7,9-13)
„Nástupcom svätého Petra je pápež, biskupi sú nástupcami apoštolov a v ich poslaní im pomáhajú kňazi,“ zhruba tak si pamätáme základné pravdy katechizmu, a celkom správne. Len škoda, že nepokračujeme, že nástupcom učeníkov je vlastne každý pokrstený, teda aj ja.
Biskup svätý Augustín za všetkých ostatných biskupov (i kňazov) povedal známe: „Pre vás som biskupom, spolu s vami som kresťanom (pokrsteným).“ Evanjelium o vyslaní učeníkov sa teda celkom isto týka každého veriaceho, hoci biskupi a kňazi ho plnia trochu iným spôsobom.
Ako vyplýva z Ježišovho vyslania učeníkov, základnou črtou kresťana je „byť na ceste“, prechádzať svetom a dejinami po cestách ľudských žiaľov i radostí a plniť jeho príkaz: „Choďte a hlásajte…“ Pohodlná usadenosť sa s učeníctvom neznáša, tak isto ako ani povrchná rozbehanosť a nestálosť.
„Nebo nie je pre leňochov,“ hovorieval Don Bosco. Má to byť kráčanie v ústrety tým, ktorých trápia rozmanité neduhy a sami by za učeníkmi neprišli. Čakajú spolu so svojimi potrebami, a preto stačí ocitnúť sa medzi nimi a neskrývať sa so svojím poslaním.
Tak v Ježišovom ohlasovaní Božieho kráľovstva, ako aj v pôsobení učeníkov má byť na prvom mieste priame ohlasovanie. Ježiš vedel, prečo tak robí, a ani v tomto nie je žiak nad svojho učiteľa. Hoci sa kvôli väčšej účinnosti vyžaduje deľba práce a určitá špecializácia, prítomná už v prvotnej Cirkvi, a niektorí majú viac na starosti materiálne zabezpečenie, iní písanie či pôsobenie cez médiá, naďalej zostáva prvoradým vyučovanie, hlásanie, odpúšťanie a uzdravovanie konkrétnych ľudí.
Sviečka od sviečky, človek od človeka, živé zo živého. Inak prostriedky prestanú byť prostriedkami a z apoštolátu zostane starosť o obuv, opasok a zlato na cestu, ktorá však práve preto prestáva byť cestou a stáva sa samoúčelným hľadaním svojich záľub. Kde sa vytratí viera a duchovné poslanie, prázdno sa vypĺňa vecami a štruktúrami, ktoré sú len obielenými hrobmi.
Pán teda vyzbrojil svojich učeníkov potrebnou mocou i potrebnými radami. A kladie im na srdce, aby sa nedali odlákať od svojho hlavného poslania. Okrem nestálosti a absolutizovania prostriedkov je ďalšou prekážkou evanjelizácie apoštolská tvrdohlavosť, snaha presvedčiť aj tam, kde sa človek vzpiera Božej milosti. Kde nezabrala Božia milosť, je naivné myslieť si, že zaberie sila našich argumentov.
Prekážky, nepochopenia, neprijatie, ba aj intrigy môžu byť skúškou vytrvalosti, ale aj ukazovateľom Božej prozreteľnosti, že sa treba pobrať ďalej. Učeník má vnášať jednoduchosť a pokoj, nie za každú cenu veci komplikovať. Boh je pánom času i možností a možno si naším úsilím poslúži inokedy a iným spôsobom. Ak má človek slobodu odmietnuť Boha, prečo by nemohli byť odmietnutí aj jeho učeníci?!
To najdôležitejšie i najkrajšie – vyvolenie, poslanie a duchovná moc – je od Pána a dostali sme ju zadarmo a v hojnosti. Našou hlavnou starosťou má byť čím viacerým a čo najefektívnejšie ňou poslúžiť. Kresťan, ktorý sa netúži deliť o svoju vieru, ju ešte len hľadá alebo ju už stráca.
