Viac než tisíc rokov patrili gladiátorské zápasy k najväčším zdrojom zábavy v rímskom svete. Muži sa tam zabíjali pre potešenie davov.
Dnes sa človek pýta: čo majú gladiátorské zápasy spoločné s našou dobou? A potom si zapne internet a zistí, že svet je plný nových arén. Niektoré bojiská sa len presunuli na YouTube či Facebook. Zápasí sa všetkými zbraňami – nielen slovom, ale aj obrazom. Človek síce z takejto arény neodchádza s pomliaždeninami či tržnými ranami, no duša neraz vyzerá ako po výbuchu granátu – na cimr-campr. A čuduj sa svete, aj v „pokrokovej“ dobe sa za pravdu začína opäť platiť vlastným životom.
Ak má kresťan vedieť, aký postoj zaujať pri prechádzaní okolo týchto online arén, nezaškodí poobzerať sa po tých, čo kedysi kráčali popri arénach skutočných.
S príchodom kresťanstva sa krvavé hry blížili ku koncu – aj vďaka jednému málo známemu svätcovi, ktorý sa odvážil vstúpiť do stredu arény. Dnes už gladiátori neprelievajú krv, aby nás bavili, no ich príbehy nás stále priťahujú na filmovom plátne a obrazovkách. Z nich môžeme tušiť, aký obrovský bol tento priemysel – ekvivalent dnešného miliardového biznisu. A je až neuveriteľné, že sa to vôbec skončilo.
Kresťanstvo však prinieslo nový pohľad: hry boli násilné, kruté a spojené s modloslužbou. Odmietali hodnotu ľudského života, ktorú kresťania vyzdvihovali. Svätý Hypolit Rímsky už na začiatku 3. storočia napísal zoznam povolaní, ktoré sa nezlučovali s kresťanským životom. Ak sa niekto chcel stať kresťanom, musel sa stretnúť s predstaviteľmi Cirkvi a ukázať, že je pripravený zmeniť život pre Krista. Hypolit napísal: „Ak je niekto gladiátor, učiteľ gladiátorov, lovec, ktorý účinkuje pri hrách so šelmami, alebo úradník zodpovedný za gladiátorské hry – buď s tým prestane, alebo ho neprijmeme.“
Mnohí gladiátori pritom neboli otroci, ale dobre platení profesionáli, ktorí hľadali bohatstvo, slávu a mali chuť zabíjať pre šport. Tertulián písal o „zvrátených a zlých zábavách Rimanov“. Svätý Cyprián hovoril o hrách s odporom: „Človek je zabíjaný pre potešenie človeka. Zabíjanie sa stalo zručnosťou, povolaním, umením. Zločin sa nielen pácha, ale aj učí.“ Laktancián dodáva: „Ak je divák vraždy rovnako vinný ako vrah, potom na gladiátorských hrách je divák nemenej postriekaný krvou než ten, čo ju prelieva. Preto sa treba vyhýbať všetkým predstaveniam. Musíme sa zriecť klamlivých rozkoší, aby nás ich sladkosť nepriviedla k smrti.“
Svätý Augustín rozpráva príbeh svojho priateľa Alipia. Tento mladík prišiel do Ríma študovať, ale priatelia ho dotiahli do Kolosea. Prisahal, že sa nebude pozerať, zakryl si oči – no keď dav zreval nad vraždou, otvoril ich. A v tej chvíli, píše Augustín, „vpil do seba divokosť, jeho oči sa prilepili na krv, opil sa krvilačnou rozkošou“. Už nebol tým, kým prišiel, ale stal sa súčasťou davu. Odvtedy bol pravidelným návštevníkom hier. Je to mrazivý obraz závislosti na násilí a zároveň výstraha pred zlým vplyvom.
A predsa, Alipiov príbeh je aj príbehom nádeje – lebo napokon našiel cestu von z temnoty a Cirkvi je známy ako svätý Alipius. Ukazuje, že aj ten, kto padol do závislosti, môže nájsť cestu späť.
Hoci nemáme záznamy, že by kresťania boli nútení stať sa gladiátormi, vieme, že mnohí boli vhodení do arén, aby ich zabili divé šelmy – často ako súčasť toho istého programu. Keď cisár Konštantín povolil kresťanstvo, zdanlivo gladiátorské boje zakázal, no jeho rozhodnutie sa chápalo len ako zákaz nútiť zločincov stať sa gladiátormi. Hry preto pokračovali aj v kresťanskej ére.
Až počas vlády cisára Honoria prišiel do Ríma mních z východných provincií svätý Telemachus. Keď dorazil do mesta, šiel za davom do Kolosea. Prešiel tribúnami, počul výkriky tisícov a uvidel dvoch mužov, ktorí sa pripravovali zabíjať. Zdesený z tohto barbarstva a z krvilačného nadšenia divákov našiel cestu až na piesok arény.
Vbehol medzi gladiátorov, roztlačil ich od seba a volal na dav, aby prestali. No ľudia boli zaslepení krvilačnosťou. Podľa svätého Teodoreta „ich ovládol démon, ktorý sa teší z krvavých činov“. Nikto nechcel počúvať. A tak tam, uprostred piesku, mnícha zabili – či už ho prebodli gladiátori, alebo ukameňoval dav.
Správa o jeho smrti sa rozniesla po celej ríši a dostala sa až k cisárovi Honoriovi. Ten si uvedomil, že hry sa musia skončiť. A skončili sa – navždy. Posledným, kto zomrel v aréne, nebol gladiátor, ale chudobný mních, ktorý mal viac odvahy než všetci gladiátori dokopy. O jeho živote nevieme takmer nič, no jeho čin hovorí všetko: ukazuje, čo sa môže stať, keď jeden človek poslúchne Krista. Jeden človek dokáže zachrániť tisíce životov a ukončiť tisícročné zlo.
