Rímskokatolícka cirkev si pripomína 13. augusta dvoch svätých, ktorí najprv stáli na opačných stranách vnútorného cirkevného rozkolu, aby sa napokon zmierili pod tlakom vonkajšieho prenasledovania: Ponciána, 18. rímskeho pápeža, a Hypolita, kňaza a prvého protipápeža vôbec. Ponciánovo meno symbolizuje jeho príslušnosť k rímskemu rodu Ponciánovcov, kým meno Hypolit pochádza z gréckeho slova hyppolitos, čo znamená „vypriahač koní“.
Kapitola plná konfliktov sa začala písať už za pápeža Zefirína (198 – 217). Ten si totiž za blízkeho spolupracovníka vybral diakona Kalixta, bývalého otroka, čo vzdelaný teológ Hypolit znášal len veľmi ťažko. Keď sa Kalixt po Zefirínovej smrti stal pápežom, nahnevaný Hypolit prešiel do otvoreného odboja. Spísal hanopis, v ktorom očiernil Zefirína aj jeho nástupcu.
Toho nazval dokonca bludárom, keď mu vyčítal o. i. aj domnelú prehnanú zhovievavosť voči hriešnikom. Napokon, aby vraj zachránil Cirkev, dal sa nespokojný Hypolit zvoliť svojimi stúpencami za rímskeho biskupa. Tento stav pretrvával aj po Kalixtovej smrti za jeho nástupcov Urbana (222 – 230) i Ponciána (230 – 235).
Rok 235 však priniesol dramatické zmeny. Po násilnej smrti cisára Alexandra Severa (222 – 235), ktorý sa k Cirkvi správal tolerantne, sa jeho následníkom stal Maximin Trák (235 – 238). Tento cisár obnovil prenasledovanie kresťanov, pričom postupoval tvrdo najmä voči pastierom Cirkvi. Pápeža Ponciána i protipápeža Hypolita zatkli a vypovedali na Sardíniu, pokladanú za „ostrov smrti“, kde ich čakali nútené práce v okovách.
Práve za týchto dramatických okolností došlo k zmiereniu medzi dvoma súpermi. Hypolit, ktorý predtým stál na čele rozkolu, vyzval svojich stúpencov na obnovenie cirkevnej jednoty. Podnet k tomu dal azda Poncián, ktorý sa vzhľadom na nemožnosť vykonávať svoj úrad z vyhnanstva vzdal pápežského stolca. Stalo sa tak 28. septembra 235 a išlo o prvý taký prípad v dejinách Cirkvi.
Krátko nato obaja podľahli krutým pracovným podmienkam a zlému zaobchádzaniu. Ich mučenícka smrť slúžila ako zmierenie za hriech rozkolu v Cirkvi. Telá Ponciána a Hypolita dal neskorší pápež Fabián preniesť do Ríma, kde sa konal ich slávnostný pohreb, čo symbolizovalo koniec jedného z najväčších vnútorných konfliktov v prvotnej Cirkvi.
Príbeh Ponciána a Hypolita je svedectvom viery a zmierenia práve v tých najťažších podmienkach. Hoci ich cesty boli plné konfliktov a nesúhlasu, ich spoločný príbeh napokon vyústil do zjednotenia a posilnenia Cirkvi. Mučeníci sú ukážkou pravidla, že vonkajšie súženie máva za následok vnútorné zomknutie.
