Rímskokatolícka cirkev si 7. januára pripomína jedného z najvýznamnejších právnikov a teológov svojej doby svätého Rajmunda z Peñafortu.
Narodil sa okolo roku 1175 v Aragónskom kráľovstve na peñafortskom zámku vo Villafranca del Pandés pri Barcelone. Jeho rodičia boli bohatými šľachticmi.
Rajmund sa od detstva vyznačoval mimoriadnym intelektom. Štúdium započal v Barcelone a pokračoval na univerzite v Bologni, najstaršej v Európe, kde získal doktorát z civilného aj cirkevného práva. Medzi rokmi 1195 – 1210 vyučoval bezplatne cirkevné právo, pre študentov zostavil príručku práva Summa iuris, čím si získal veľké uznanie.
V roku 1210 sa presťahoval do Bologne, kde viedol katedru kánonického práva na tamojšej univerzite. Tu spoznal aj novozaložený rád dominikánov i s jeho zakladateľom svätým Dominikom Guzmánom.
Na výzvu pápeža Honoria III. sa v roku 1220 so skupinou dominikánov odobral do Španielska. Rok nato ho barcelonský biskup povýšil na kanonika a archidiakona. Práve tu popri Petrovi Nolascovi zohral významnú úlohu pri zakladaní rehole mercedárov, keď im vytvoril rehoľné pravidlá.
V roku 1222 vstúpil k dominikánom; mal vtedy 47 rokov. Jeho schopnosti a odbornosť v oblasti práva neušli pozornosti pápeža Gregora IX., ktorý ho v roku 1230 povolal do Ríma. Rajmund dostal za úlohu zjednotiť a kodifikovať pápežské dekréty do jedného celku. Táto monumentálna práca, známa ako Liber Extra, sa stala základom kánonického práva na nasledujúcich takmer 700 rokov.
Hoci Rajmunda po dokončení tohto diela navrhli na arcibiskupa v Tarragone, túto česť pre chorobu i únavu odmietol. Namiesto toho sa venoval ďalším pastoračným a akademickým aktivitám vrátane spísania diela Summa casuum zameraného na otázky spovede a morálnej teológie.
V roku 1238 bol Rajmund zvolený za generálneho predstaveného dominikánskeho rádu, no po dvoch rokoch rezignoval a vrátil sa do Katalánska. Aj napriek pokročilému veku pokračoval v intenzívnej práci, pričom sa zameral na apoštolát medzi Židmi a Maurmi.
Rajmund podporoval štúdium hebrejčiny a arabčiny v dominikánskych školách a povolal Tomáša Akvinského, aby napísal apologetické dielo Summa contra gentiles zamerané na dialóg s neveriacimi. Organizoval tiež významnú teologickú dišputu v Barcelone medzi kresťanskými a židovskými učencami.
Rajmund zomrel 6. januára 1275 vo veku takmer 100 rokov. Jeho telesné pozostatky odpočívajú v kaplnke barcelonskej Katedrály Svätého kríža a svätej Eulálie.
V roku 1542 ho blahorečil pápež Pavol III., v roku 1601 svätorečil pápež Klement VIII.
Muž, ktorého vplyv na Cirkev a právnické prostredie bol enormný, je patrónom právnikov a kánonistov.
Veriaci sa na svätca obracajú aj touto modlitbou:
Všemohúci a láskavý Otče, na príkladnom živote a učenosti svätého Rajmunda si dal najavo, že naplnením zákona je láska. Daruj nám svojho Ducha, aby naše srdcia dosiahli takú lásku, ktorá by nás priviedla k pravej slobode tvojich detí. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.
