K psychiatrovi prišiel do ordinácie starší muž. Vyzeral elegantne a vyrovnane. Stačilo však pár viet a psychiater vybadal, že toho človeka trápi skľúčenosť, melanchólia, trýznivý smútok. Po skončení vyšetrenia psychiater novému pacientovi poradil: „A viete čo? Zájdite si dnes večer do cirkusu. Vystupuje tam slávny klaun, ktorý rozosmial už polovicu mesta. Všetci o ňom rozprávajú, že je naozaj dobrý. Určite pomôže aj vám.“ Nato sa muž pozrel na psychiatra a so smútkom v očiach mu povedal: „Viete, pán doktor, ten klaun som ja.“
Viaceré reakcie na vianočné obdobie ho spájajú s nosením masiek. Vraj sa vtedy maskujeme za lepších, milších, žičlivejších ako inokedy. Dávame si masku lepších ľudí a vraj ani nevieme prečo.
Boh však na Vianoce prichádza na svet bránou zraniteľnosti. Romantickú idylku z nich urobil až človek. Možno preto, že to nevedel zniesť, že nevieme, čo s tým. Zraniteľnosť nám totiž nevonia. Ovláda nás reflex skrývať svoje slabosti. V tej či onej chvíli všetci nosíme masky. Naša spoločnosť je takmer celá založená na súťaži, neustále od nás niekto niečo očakáva: ako sa máme správať, hovoriť, obliekať, čo kupovať…
A čo ja? Snažím sa urobiť dobrý dojem. Nosím predpísané masky. Hlbšou príčinou je strach, že ma neprijmú, vysmejú, odstrčia…
Možno preto neviem vydržať ani zraniteľnosť Boha. Vyhovovalo by mi, keby sa ukázal ako „tvrďas“, aby to tým druhým poriadne natrel. Tak ako Ježišovi apoštoli: Keď im oznamuje, že bude trpieť, zabijú ho, ale vstane z mŕtvych, Peter nechce pripustiť zraniteľnosť svojho Majstra, za čo si vyslúži tvrdé označenie satan (porov. Mt 16,23). Keď chce neskôr Ježiš Petrovi umyť nohy, prvý apoštol sa bráni.
Peter odmieta nielen Ježišovu, ale aj svoju zraniteľnosť. A keď už Ježiš nemá atribúty vodcu, Peter ho zapiera. Kristovu zraniteľnosť aj apoštol Peter vníma ako zlyhanie.
Keď však zaspieva kohút, Peter objaví sám seba. V tej chvíli, keď sa zrútia všetky Petrove masky, Ježiš sa pozrie na Petra. Neodvráti sa od neho, ale obracia sa k nemu. A v tomto pohľade mu aj bez slov hovorí: „Práve takého ťa milujem. Slabého a zraniteľného.“ Až keď je Peter celkom zraniteľný, keď je úplne slabý a odkrytý, objavuje silu Božej lásky.
Na Vianoce k nám Boh prichádza touto bránou zraniteľnosti. Naša zraniteľnosť je miestom, kde sme najbližšie k sebe samým. Skutočné vzťahy môžeme budovať len vtedy, ak dáme do vzťahu zraniteľnosť. Toho, kto je nezraniteľný, môžem obdivovať, ale nie milovať. Nie je možné vybudovať hlboký vzťah s človekom, ktorý neustále nosí masku nezraniteľnosti.
Preto Boh vstupuje bránou zraniteľnosti, vydáva sa nám napospas ako malé dieťa v Betleheme; a tento postoj si zachová až po Golgotu. Nechce náš obdiv, chce našu lásku. Preto nám ju ponúka ako prvý. Či sme ju prijali, poznáme podľa toho, či vstúpime do vzťahu aj my tak ako on – zraniteľný.
