Internet praská vo švíkoch predpoveďami a proroctvami o našej budúcnosti. Tešia sa prekvapivo vysokej popularite v takej racionálnej spoločnosti, akou údajne sme v 21. storočí. Prečo je to tak? A aký postoj by k nim mal mať veriaci?
Na začiatku každého nového roka sa internet doslova zaplaví predpoveďami o budúcnosti. Objavujú sa články, ktoré na základe analýz a prognóz odborníkov načrtávajú, čo nás čaká v ekonomike, politike, zdravotníctve či medzinárodných vzťahoch. Snaha porozumieť svetu a pripraviť sa na budúcnosť je úplne prirodzená.
Popri týchto serióznych prognózach však mimoriadnu pozornosť pútajú najmä „proroctvá“ jasnovidcov, veštcov a samozvaných vizionárov. Tieto texty a videá sa tešia obrovskému záujmu, zdieľaniam a kliknutiam. Je to o to zarážajúcejšie, že žijeme v spoločnosti, ktorá o sebe rada hovorí ako o racionálnej, vedeckej a kriticky mysliacej.
Znamenia, veštby a apokalyptická nálada
Medzi populárnymi predpoveďami nachádzame výklady rôznych znamení na nebi i na zemi, symbolické interpretácie politických či prírodných udalostí, astrologické schémy, odkazy na dávne kalendáre a prastaré mýty. Ľudia sa obracajú na postavu Nostradama, na postavu Baby Vangy, na mayský kalendár, astrológiu alebo na miestnych astrológov.
Atmosféra týchto „proroctiev“ je takmer vždy rovnaká: napätie, obavy, neistota, neraz až apokalyptický tón. Hovorí sa o vojnách a katastrofách, o epidémiách a kolapsoch, o globálnych konfliktoch a zásadných zlomoch. Budúcnosť je vykresľovaná v temných farbách, akoby ľudstvo stálo neustále na pokraji neodvratnej skazy.
Zvedavosť a nuda ako živná pôda
Ak by išlo o okrajový jav, azda by nestál za osobitnú pozornosť. No popularita týchto predpovedí napovedá, že ide o hlbší spoločenský fenomén. Prečo nás tak priťahujú?
Jedným z dôvodov je obyčajná ľudská zvedavosť spojená s nudou. Obdobie po Vianociach, keď doznieva sviatočná atmosféra a nový rok sa ešte len rozbieha, je časom istého útlmu. Nechce sa nám riešiť vážne veci – na tie bude dosť času počas roka –, a tak siahame po ľahkej zábave, po kuriozitách a senzáciách.
Hoci väčšina ľudí vyhlasuje, že týmto veštbám neverí, napriek tomu klikne „len tak“, zo zvedavosti, aby si skrátila čas. Často to vnímame iba ako nevinnú zábavu, napríklad ako prečítanie horoskopu v časopise pri čakaní u lekára. Problém však nastáva vtedy, keď sa z takejto „nevinnej zábavy“ stane zvyk a postupne aj zdroj vnútorného nepokoja.
Úzkosť, ktorá sprevádza prechody
Druhým a podstatnejším dôvodom je úzkosť, ktorú v nás prelomové momenty prirodzene vyvolávajú. Koniec roka je symbolickým koncom niečoho známeho. Nový rok je otvorený, neznámy, nepredvídateľný, a aj keď máme technológie, poistenia, úspory, očkovacie certifikáty a množstvo moderných istôt, základná ľudská otázka zostáva: Čo bude ďalej?
Strach z budúcnosti je starý ako ľudstvo samo, a keď sa objaví strach, najmä ten nevedomý, ktorý si nechceme ani sami pred sebou priznať, človek je ochotný siahnuť po akomkoľvek „lieku“. Túžba aspoň na chvíľu „nahliadnuť do Božích kariet“, získať ilúziu kontroly, je v nás hlboko zakorenená. Aj vtedy, keď rozum vie, že tieto proroctvá stoja na dohadoch, náhodách a ľudových poverách.
Informačný chaos a falošná autorita textu
K popularite predpovedí výrazne prispieva aj kultúrny a informačný chaos. Internet sa za posledné desaťročia stal obrovskou knižnicou, do ktorej môže prispieť ktokoľvek. Každý môže niečo napísať, nahrať video, vytvoriť „analýzu“ či „odhalenie“. Zároveň si z tejto knižnice môže každý vybrať presne to, čo sa mu hodí.
Problém je, že mnohí z nás sa v tejto knižnici nevedia orientovať. Nerozlišujeme medzi rozprávkou, osobným názorom, serióznym výskumom a manipuláciou. Chýba kritické myslenie, schopnosť hodnotiť zdroje, pýtať sa na pôvod informácií, a tak vzniká nebezpečné presvedčenie: „Keď je to napísané, asi na tom niečo bude.“
Únik od vlastnej zodpovednosti
Každý človek nesie v sebe aj osobné starosti, sklamania a zlyhania. Sociálne siete ich síce zakrývajú úsmevmi a starostlivo vybranými zábermi, no realita býva oveľa zložitejšia. Práve v takomto vnútornom rozpoložení môžu pochmúrne proroctvá paradoxne pôsobiť upokojujúco.
Ponúkajú totiž únik. Odvádzajú pozornosť od vlastnej zodpovednosti za život, vzťahy a rozhodnutia. Ak sa svet aj tak rúti do záhuby, prečo by som sa mal meniť? Ak „oni“, neurčití a neviditeľní, ktorí sú vždy dostatočne vzdialení, riadia všetko proti nám, potom moje chyby a zlyhania strácajú váhu. Proroctvá sa tak stávajú lacným ospravedlnením rezignácie.
Evanjelium a budúcnosť
Mohlo by sa zdať, že aj Ježiš Kristus patrí do prúdu desivých predpovedí. Evanjeliá skutočne zaznamenávajú jeho reč o otrasoch sveta, pádoch miest a skúškach, ktoré majú prísť. Tieto texty nájdeme u Matúša, Marka aj Lukáša.
Rozhodujúce je však to, na čo Kristus kladie dôraz. Nevyzýva učeníkov, aby sa snažili vypočítať presné dátumy alebo scenáre. Naopak, upozorňuje, že takéto udalosti sprevádzajú každé pokolenie. Ťažisko jeho slov je inde: v očakávaní Božieho kráľovstva a v postoji bdelosti a nádeje.
Budúcnosť, na ktorú kresťan čaká, nemá tvár strachu. Je prirovnaná k príchodu leta, ktoré prichádza každý rok ticho, nevyhnutne a bez paniky.
Čím sa zaoberá kresťan?
Počas tohto čakania nám Pán dáva svoje slovo, ktoré osvetľuje temnoty nášho života. Dá sa v ňom nájsť zmysel aj uprostred neistoty. Dáva nám sviatosti, v ktorých je s nami prítomný v každej životnej situácii. A dáva nám množstvo príležitostí konať dobro, milovať a rásť.
Práve tomu má patriť naša pozornosť bez ohľadu na to, aký rok máme pred sebou. Ak sa však rozhodneme touto cestou nekráčať, potom sa možno naozaj oplatí sledovať veštby a proroctvá: či už z hviezd, zo starých kalendárov, z legiend o Babe Vange, alebo z nesprávne pochopených výrokov svätcov, ako bol Páter Pio.
Pre kresťana však zostáva rozhodujúce nie to, čo tvrdia veštci, ale to, komu patrí jeho dôvera. A tá sa nezískava z horoskopov, ale zo vzťahu s Bohom, ktorý je Pánom času a priestoru. Pre vstup do srdca človeka však potrebuje povolenie…
