Liturgický priestor je už desaťročia formovaný dvoma opačnými prúdmi: snahou o obnovu, ktorú priniesol Druhý vatikánsky koncil, a silnejúcim tlakom identity. Bohoslužby pre konkrétne skupiny – deti, mládež, ženy, profesijné komunity a dnes aj „queer“ omše – sa snažia cielene oslovovať. Zároveň však vytvárajú napätie: liturgia sa môže od oslavy univerzálnej Cirkvi posunúť k sebaprezentácii jednotlivých skupín.
„Queer“ bohoslužba vysielaná televíziou ZDF 26. októbra 2025 je typickým príkladom. Ukázala skutočné rany ľudí a ich legitímnu túžbu po pastoračnej blízkosti, no aj riziko, že bohoslužba sa začne točiť okolo identity rôznych „normálnych variácií“ človeka – a prestane sa točiť okolo Krista.
Preto sa pýtame: Ako zostane liturgia – najmä Eucharistia – objektívne kresťanská a cirkevná, keď v nej rastie priestor pre identitné agendy?
Druhý vatikánsky koncil
Konštitúcia Sacrosanctum Concilium jasne pomenovala cieľ reformy: hlbšie pochopenie Kristovho veľkonočného tajomstva, aktívnejšia účasť veriacich (participatio actuosa), využitie materinského jazyka, obnova cirkevnej hudby, posilnenie vedomia o nedeľnej liturgii a podpora duchovných povolaní.
Liturgik Josef Andreas Jungmann zdôrazňuje, že koncil nechcel modernizáciu, ale návrat k prameňom.
Tichý koniec farskej omše
V 70. a 80. rokoch vznikli nové modely liturgie:
- tematické omše,
- omše pre deti, mládež, seniorov či školy,
- vlastné modlitby, prefácie a Eucharistické modlitby.
Hoci ich motivovala pastorácia, často viedli k rozdrobeniu farnosti. Postupne sa vytvoril jej nový obraz:
- deti chodili iba na „detskú“ omšu,
- mladí len na „mládežnícku“,
- seniori iba na omšu „pre seniorov“.
Klasická farská liturgia strácala silu, klesala aj účasť na každodenných omšiach či pobožnostiach.
Začala dominovať individualizácia a subjektivizácia liturgie, čo je v rozpore s chápaním liturgie v Katolíckej cirkvi aj vo východných cirkvách: liturgia nie je bohoslužba skupiny, ale slávenie Cirkvi – Kristovho Tela.
Subjektivizácia liturgie
V starokresťanskom chápaní bolo mimoriadne problémové, že liturgia sa stávala vyjadrením skupinových pocitov. Omša sa menila na priestor psychologického spracovania, sebaprezentácie identity a symbolických gest. Tento trend sa v 21. storočí prelial do liturgickej „identity politiky“.
Pojmy ako pohlavie, sexualita, pôvod či sociálne postavenie začali určovať spôsob, akým sa o liturgii rozmýšľa a ako sa „tvorí“.
Lex orandi – lex credendi – lex vivendi
Liturgia je „vierou v rituálnej forme“ – nikdy nie súkromný výraz pocitov. To, čo Cirkev slávi, vyjadruje jej vieru. Ak sa mení forma, mení sa aj obsah viery.
Katolícka a východná liturgia je:
- zjavenie v liturgickom úkone,
- účasť na nebeskej liturgii,
- sviatostná prítomnosť Krista, ktorý je hlavným kňazom.
Liturgia nie je projekt skupiny ani pastorácie.
Keďže Kristus je skutočným liturgom, liturgia musí byť univerzálna, nadskupinová a inkluzívna. Preto sú všetky „špeciálne“ liturgie ambivalentné: môžu pomôcť, ale nesmú prekryť univerzálny charakter Eucharistie. Každá liturgia je slávením celej Cirkvi, nie len jej časti.
Liturgia a identita: prípad „queer“ omše
„Queer“ bohoslužba v Münsteri chcela reagovať na skutočné zranenia a túžbu po prijatí. No v kázni aj v obradoch zaznievalo povzbudenie: „Ži svoju pravdu!“ Teologicky je to veľmi sporné: kresťanstvo nepozná autonómnu, individuálne vytvorenú pravdu. Pravda má tvár: „Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14,6) Pravda sa prijíma – nie vyrába. Liturgia, ktorá používa slogan „moja pravda“, sa odpája od Kristovej pravdy.
Sebapotvrdenie namiesto obrátenia
Pápež František varuje pred „sebestačnou, uzavretou Cirkvou“. V liturgii to znamená: deformácia nastáva vtedy, keď sa liturgia stane zrkadlom skupiny namiesto slávenia Krista prítomného v Slove a sviatosti.
Evanjelium o mýtnikovi a farizejovi (Lk 18,9-14), ktoré sa v ten deň čítalo, volá k obráteniu – nie k sebapotvrdeniu.
Tento rozmer bol v „queer“ omši takmer neprítomný. Pozornosť sa sústredila na zranenia a uznanie. Takto identitná politika prekryje samotné jadro evanjelia.
Forma je teológia
Gregory Dix ukazuje, že forma liturgie je sama teologickým obsahom. Ak sa liturgická forma inštrumentalizuje alebo podriadi iným agendám, mení sa aj teológia, ktorú nesie.
Liturgie pre konkrétne skupiny môžu pôsobiť príťažlivo. No často vytvárajú paralelné svety a oslabujú jednotu Eucharistie – sviatosti jednoty.
Liturgia stráca integritu, keď sa zmení na politickú scénu, psychologický priestor alebo identitnú platformu. Schillebeeckx zdôrazňuje, že v znakoch liturgie sa má stretnúť Kristus, nie agenda skupiny.
Dobrá pastorácia sprevádza, ale nepotvrdzuje každú sebadefiníciu. Zohľadní zranenia, ale vedie k evanjeliu a k Ježišovi Kristovi. Svätý Ján Pavol II. pripomína, že pastorácia musí ohlasovať pravdu o človekovi a jeho povolaní k svätosti.
Kristocentrizmus, nie psychologizmus
Pastorácia bez Krista sa mení na psychologickú podporu, potvrdenie trendov a morálny relativizmus. Pápež Benedikt XVI. zdôrazňuje: láska bez pravdy je sentiment, pravda bez lásky tvrdosť. Vztiahnuté na liturgiu to znamená:
- liturgia, ktorá iba hladká, ale nevedie k pravde, zlyháva,
- liturgia, ktorá len napomína bez milosrdenstva, tiež.
Cirkev sa musí pýtať, aké liturgické formy síce krátkodobo vyvolávajú odozvu, ale dlhodobo oslabujú evanjelium.
Eucharistia je miestom, kde všetci – bez ohľadu na minulosť, vinu, rany či identitné debaty – prijímajú toho istého Krista. Tu sa rodí naša pravá identita: Božie synovstvo. Nie sebadefinícia, ale premena v Kristovi.
Liturgia obnovuje a uzdravuje – neoslavuje identity
Cirkev neexistuje preto, aby potvrdzovala skupinové identity, ale aby privádzala ku Kristovi. Liturgia, ktorá stavia do centra politiku identity, stráca transcendenciu a stáva sa zrkadlom doby. Liturgia, ktorá stavia do centra Krista, vedie k uzdraveniu, slobode a premene.
Úlohou Cirkvi dnes je chrániť liturgickú obnovu Druhého vatikánskeho koncilu pred subjektivistickými deformáciami a znova ukázať liturgiu v jej podstate: ako miesto Božej prítomnosti, obrátenia a premeny – nie ako scénu identity.
Liturgia nepotvrdzuje identitu. Liturgia ju premieňa. Nie je pódiom. Je stretnutím s Kristom.
A iba kristocentrická liturgia vedie k skutočnej slobode Božích detí.
